TVRDOŠÍN. „Áno, doba ide dopredu, vo veľkom využívame elektronické prostriedky komunikácie, ale je škoda, že pohľadnice upadajú do zabudnutia,“ hovorí zberateľ z Tvrdošína. „Veď esemesku či ememesku po pár dňoch vymažete. Ale peknú pohľadnicu je každému ľúto len tak vyhodiť. Radšej si ju niekde odloží. A o päťdesiat rokov budú aj tie súčasné vzácne.“
Tvrdošínčan zbiera od detstva mince a bankovky. To je jeho srdcovka. Už ako malý chlapec si však odložil aj zopár pohľadníc, na ktorých boli vyobrazené jeho rodné Topoľčianky. Postupne k nim pridával ďalšie, ak sa mu nejaké zapáčili na zberateľských burzách, ktorých sa pravidelne zúčastňuje. Pred piatimi rokmi, po stretnutí s vydavateľom kníh s pohľadnicami slovenských miest a obcí, numizmatiku odsunul načas na vedľajšiu koľaj a začal zháňať len pohľadnice. Najmä svojho rodiska, občas však zohnal aj nejakú s vyobrazením jeho súčasného bydliska, Tvrdošína.
„Na vydanie knihy je potrebné mať minimálne 150 pohľadníc do roku 1945,“ hovorí zberateľ. „Na začiatku som netušil, či sa mi ich podarí toľko zohnať. Podarilo sa. Ja som mal 130, ďalších 27 mi požičali kamaráti – zberatelia.“ Jeho najstaršia pohľadnica z Topoľčianok pochádza z roku 1899. Z Tvrdošína má ešte o rok staršiu. „Druhú takú som zatiaľ nevidel, ani staršiu.“
Zberateľ je presvedčený, že mestá a obce by mali venovať pozornosť výrobe pohľadníc na vlastnú propagáciu. „Ak ich ľudia nevidia, neprejavia záujem, no keby boli na pultoch obchodov, v stánkoch či na poštách, určite by zaujali. Netreba päťtisícový náklad, stačilo by urobiť aj sedemsto kusov.“
Súvisiace články Hodnotnejšie sú pre mnohých vlastné fotky
