DOLNÝ KUBÍN. Následky dlhoročného ťažkého spolužitia s manželom alkoholikom nechali obrovské stopy na zdraví a živote pani Márie a jej synov. Tu je jej príbeh.
Krutý príbeh pani Márie
Volám sa Mária, mám 55 rokov, pochádzam z chudobnej rodiny. Nemali sme peniaze a tak som nemohla pokračovať v štúdiu na strednej škole. Musela som zostať doma pomáhať pri poľnohospodárskych prácach. Prežila som ťažké detstvo. Keď som mala 21 rokov stretla som muža, s ktorým som uzavrela manželstvo z lásky.
Spočiatku bol náš spoločný život harmonický, veľmi dobre sme si rozumeli, na svet prišiel prvý syn. Bývali sme u mojich rodičov, kde začali prvé nezhody, hádky, hlavne kvôli peniazom. Manžel si nerozumel s mojimi rodičmi. Vadilo mu, že musí doma veľa pracovať.
Preto sme od mojich rodičov odišli bývať do bytu, ktorý sme dostali ako zamestnanci družstva. Po štyroch rokoch sa narodil druhý syn. Keď mal tri mesiace, oboch synov som bola nútená nechať v opatere susedke a nastúpila som do práce. Očakávala som, že týmto sa náš spoločný život zmení k lepšiemu, no situácia sa zhoršovala.
Prvé bitky
Manžel čoraz viac pil, bol agresívny. Začali prvé bitky, trpeli aj deti. Väčšie hádky boli skoro na dennom poriadku. Podala som na neho prvé trestné oznámenie, lebo mi pri bitke vybil predné zuby.
Po šiestich rokoch sme odišli bývať do mesta, v ktorom nám jeho rodičia kúpili trojizbový byt. Znova som dúfala, že náš život sa zmení, no márne. Zo začiatku sa situácia zlepšila, lebo pracoval ako vodič a musel sa kontrolovať pri pití alkoholu.
V roku 1989 po prevrate dal sám výpoveď zo zamestnania. Začal si žiť svoj život, veľa pil, nestaral sa o rodinu. Začalo hotové peklo. Keď prišiel domov opitý, bol agresívny, vulgárne nám nadával, budil nás, bil, vyhadzoval z bytu. Niekoľkokrát som večer utekala s deťmi vonku, do pivnice, kde sme čakali, kým zaspí.
Pokusy o samovraždu
Situácia sa stávala pre mňa a moje deti neznesiteľnou. Bola som bezradná, no vždy som hlavne kvôli deťom hľadala pomoc na polícii a sociálnom úrade. Musela som navštíviť aj psychiatra. Určitý čas som musela brať pravidelne lieky. Dvakrát som sa pokúsila o samovraždu.
Manželovi rodičia neverili, čo sa u nás doma deje. Doslova ma považovali za blázna. Niekoľkokrát som podala návrh na rozvod, no po čase som ho stiahla, lebo sľuboval, že sa bude liečiť a nájde si prácu. Ale zostalo len pri sľuboch.
V roku 2003 som sa definitívne rozhodla a podala návrh na rozvod. Rozviedli nás na prvýkrát. Po rozvode sme zostali bývať v spoločnej domácnosti. Nemohla som si dovoliť odsťahovať sa, bola som veľmi zadlžená.
Exmanželovo správanie sa po rozvode nezmenilo. Synovia začali utekať z domu, zle sa učili, mali problémy so správaním. Mladší začal brať drogy a vyhrážal sa, že otca zabije. Starší začal popíjať.
Dostal trest dva roky väzenia
Po čase sa mladší syn oženil a s rodinou zostal bývať s nami. Situáciu sme nezvládali, preto som sa ju rozhodla riešiť. Podala som trestné oznámenie na exmanžela, na základe ktorého bol právoplatne odsúdený na výkon trestu na dva roky za psychické a fyzické týranie. Osobne som požiadala, aby ho prepustili z väzenia skôr, keďže absolvoval protialkoholické liečenie. Sľuboval, že sa zmení a začne sa starať o rodinu, hoci sme rozvedení. Po prepustení mal dva roky podmienku. V tom období bol zamestnaný, dá sa povedať, že sme sa mali dobre. Predala som pole a mali sme peniaze. Synovi sa narodila druhá dcéra. Po uplynutí podmienky sa však exmanžel vrátil k starému spôsobu života.
Následky 24-ročného ťažkého spolužitia s manželom, alkoholikom, tyranom nechali obrovské stopy na mojom živote, zdraví a živote a zdraví mojich synov. Do dnešného dňa mi vyčítajú, že som situáciu s ich otcom neriešila skôr. Obaja majú problémy sami so sebou, s alkoholom. Ťažko si hľadajú vhodné zamestnanie.
Snažím sa im pomáhať, ako sa dá. Kvôli dlhom som predala náš trojizbový byt a kúpila jednoizbový. Časť peňazí, ktoré mi zostali z predaja bytu, som použila na vyplatenie dlhov, niečo som dala synom.
V roku 2008 som požiadala o pomoc Poradenské centrum pre obete domáceho násilia v Dolnom Kubíne, s ktorým som v kontakte dodnes.
Sociálna pracovníčka je mojou oporou, záchytným bodom, svetielkom nádeje v mojom živote. Vrelo ju odporúčam ľuďom, ktorí sa rozhodnú svoju situáciu riešiť. Z vlastnej skúsenosti odkazujem ostatným trpiacim ženám, aby vyhľadali pomoc pri riešení problémov čím skôr.
U pani Márie sa prejavil Štokholmský syndróm.
„Pri Štokholmskom syndróme je typická pretrvávajúca väzba k agresorovi, zotrvávanie vo vzťahu s ním, zatajovanie závažnosti a príčin zranení, popieranie týrania, snaha chrániť ho, dokonca súcit a spolupráca s ním,“ hovorí Janka Murinová. „Týrajúci partner strieda vo vzťahu k žene slušné zaobchádzanie s veľmi zlým. Dennými pocitmi obete sú úzkosť, strach, bolesť, stres, neistota, pocity bezmocnosti a hanby. Napriek tomu nedokáže vzťah ukončiť.“
Rozhodnutie obete odísť býva blokované strachom, že násilník splní svoje vyhrážanie a predá spoločný majetok, pripraví partnerku o deti, alebo ublíži jej či deťom. Ďalším dôvodom býva viera v zlepšenie na základe násilníkových sľubov a ospravedlňovania sa. Obete násilia často nevedia, kde sa obrátiť o pomoc.
Poradenské centrum pre obete domáceho násilia poskytuje bezplatnú pomoc už šesť rokov. Nachádza sa v Zariadení pre seniorov a Domove sociálnych služieb v Dolnom Kubíne. Telefonovať môžete na číslo 0917 328 555 k dispozícii je aj email: porad.centrumorava@gmail.com.
