Imobilnosť alebo demencia najčastejšie privádzajú ľudí do nového námestovského sociálneho zariadenia. Po desiatich mesiacoch od spustenia prevádzky je kapacita naplnená na polovicu.
NÁMESTOVO. Anna má 75, Eleonóra o rok menej, Štefan onedlho oslávi osemdesiatku. Zoznámili sa v domove pre seniorov na Komenského ulici. Nová ružovozelená budova, postavená vďaka eurofondom, ožila vlani na jeseň. Sociálne zariadenie vrátane opatrovateľskej služby a nocľahárne dostala pod patronát mestská príspevková organizácia Centrum sociálnych služieb Námestovo.
Z rôznych kútov
Streda predpoludním, klubovňa. Dámy chystajú darčeky pre návštevy, pán im robí spoločnosť. „Prišla som pred desiatimi dňami,“ hovorí Eleonóra, bývalá pracovníčka oddelenia propagácie.
„Na Orave sa mi páči, je tu nádherná príroda.“ Do sociálneho zariadenia ju priviedli zdravotné ťažkosti. „Nemôžem sa sťažovať, všetky služby sú perfektné. Aj strava je výborná, od raňajok až po večere. No aj tak musím myslieť na to, čo sa deje doma. Či mi kvety nevyschnú.“
Námestovčanka Anna ponúka riešenie. „Donesiete tu.“ Pre Annu je domov štvrtou adresou. „Dobre sa o nás starajú. Aj kolektív je dobrý, aj keď je viac ležiacich ako chodiacich.“
Štefanovi je v Námestove veselšie ako v Oravskom Podzámku. Prišiel pred mesiacom, doma už nemá nikoho. „Mali by ste tu dotiahnuť káblovku,“ hovorí sociálnej pracovníčke. Chýba mu televízia Šláger.
Rovných osemdesiat
Štvorpodlažný objekt má kapacitu 62 klientov. Za desať mesiacov zo 43 zomrelo už jedenásť. „Samu ma to prekvapilo, no všetci mali vysoký vek a boli vo veľmi vážnom stave,“ vysvetľuje riaditeľka Mária Kondelová.
V stredu mal domov 32 obyvateľov, hlásili sa ďalší. Väčšina dôchodcov je alebo bola z Námestova, mimo Oravy len štyria. Vek od 62 do 94 rokov, priemerný rovných osemdesiat. „Prehupli sme sa za polovicu. No predpokladala som, že o takomto čase ich bude viac ako štyridsať. V minulosti to fungovalo ináč. Keď sa klient rozhodol, a bolo miesto, mohol prísť. Dnes musí byť na sociálnu službu odkázaný, čo znamená, že jeho zdravotný stav nie je dobrý. Najčastejšie sa stretávame s imobilnosťou spôsobenou mozgovou príhodou alebo poruchou pohybového aparátu. Druhú skupinu tvoria demencie rôzneho typu.“
Škôlkari aj školáci patria k vítaným hosťom.
Menej od štátu
Posudok o odkázanosti na sociálnu službu vystavuje samospráva. „Ľudia majú zaužívané, že to vybavuje vyšší územný celok. V prípade zariadenia v správe mesta alebo obce však musia mať rozhodnutie z miesta trvalého bydliska.“
Štát mesačne prispieva na pobyt klienta sumou 320 eur. On sám si platí priemerne tristo. Zvyšok dopláca mesto. „Od januára sa to má zmeniť,“ upozorňuje riaditeľka. „Ak vstúpi do platnosti návrh vyplácať príspevok podľa stupňa odkázanosti, objem peňazí od štátu výrazne klesne. V takom prípade budeme musieť žiadať od klientov viac peňazí.“
Priority
V domove našlo prácu 28 ľudí. Kým obytná časť je riešená naozaj veľkoryso, o prevádzkových priestoroch sa to povedať nedá. „Sú dosť stiesnené,“ hovorí riaditeľka. „Už teraz je to zložité, a to ešte nie sme naplnení. V suteréne je iba jedáleň, kuchyňa a maličká práčovňa, chýbajú manipulačné a skladové priestory. Musíme sa s tým popasovať tak, aby to klienti nepocítili.“
Dávku v hmotnej núdzi si v zariadení odrába šesť ľudí, od októbra pribudnú dobrovoľníci. Radových zamestnancov aspoň odbremenia od neustáleho otvárania návštevám.
„Niektorí sa hnevali, keď museli dlho čakať. No nemôžeme si dovoliť zamestnať vrátnikov na plný úväzok. Technológia na otváranie dverí je drahá. Momentálne je pre nás prioritou rozvoz stravy na oddelenia. Štyri obedy sa vyniesť dali, dvanásť už nie. Musíme kúpiť transportný vozík, aby jedlo ostalo teplé.“
Na nové auto dostal domov dotáciu z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, mesto sa na 9300-eurovej investícii podieľalo desiatimi percentami.
Aj trikrát za deň
Spoluprácu s príbuznými si riaditeľka pochvaľuje. „Sme región, kde rodina drží pokope. Našich klientov nenavštevujú iba deti alebo vnúčatá, prídu za nimi aj susedia. Aj tí najosamelejší majú aspoň jedného blízkeho človeka, čo takisto nebýva samozrejmosťou.“
Zriadenie domova považuje Mária Kondelová za veľký prínos pre Námestovo. „Ľudia, ktorí pre chorobu nemôžu ostať doma, nemusia ísť do iného prostredia. Aj keby už nevyšli z tejto budovy, pohľad z okna je známy. A majú nablízku príbuzných. Odísť desiatky kilometrov znamená menej časté návštevy, neraz doslova raz za uhorský rok. Teraz môžu za nimi pribehnúť aj trikrát za deň. A mnohí tak robia.“
