ZÁKAMENNÉ. Tento rok sa Prvosienky zúčastnili na medzinárodnom detskom divadelnom festivale vo švajčiarskom mestečku Turgi neďaleko Zurichu. Okrem nás organizátori vybrali aj divadelné skupiny z Nemecka, Ruska, Česka, Veľkej Británie, Litvy a Švajčiarska – dohromady desať súborov.
Hlboká poklona
Pri prvom festivale pred 25 rokmi bol pre organizátorov vzorom Svetový festival detského divadla v nemeckom Lingene. A tak dôležitou súčasťou festivalového života boli workshopy, kde sa mohli účastníci zdokonaliť v pohybovom divadle, tanci, speve, vytváraní bábok z bežných predmetov či v muzikáli.
Dorozumievacou rečou bola angličtina, prípadne nemčina a ruština. A tak sa stalo, že naše väčšie dievčatá pomáhali vo svojej skupine malým Češkám a v inej skupine to bolo zase naopak. Po počiatočnom ostýchaní sa pod vedením inštruktorov pripravili všetky skupiny vystúpenie, s ktorým sa prezentovali v posledný deň festivalu. A pred niektorými sme dali dole klobúk a vystrúhali hlbokú poklonu. Samozrejme, najdôležitejšie boli vystúpenia jednotlivých súborov. Každý deň boli dve predstavenia – poobedné a večerné. Každý súbor vystupoval len raz.
Za plotom
My sme sa zúčastnili s inscenáciou Za plotom. Ostatné súbory až na jednu výnimku hrali rozprávky a tak sme boli sami zvedaví, ako prijme obecenstvo predstavenie o neslobode a utrpení v koncentračnom tábore. Zvlášť keď je celé bez slov. Po doznení posledného tónu a zhasnutí svetiel bolo sekundu ticho a potom sála explodovala potleskom, piskotom a nadšenými výkrikmi. Dievčatá zažili standing ovation a diváci ich nechceli pustiť z pódia poriadne dlhú dobu.
Pre nás, vedúcich, boli dôležité ohlasy od prítomných vedúcich súborov a workshopov. Dostali sme ponuky zúčastniť sa na festivaloch v Rakúsku, Česku, Litve, Nemecku, možno v Rusku. Slová uznania sme počuli v ten večer a na druhý deň často, ale najväčší dojem v nás zanechalo stretnutie po predstavení. Našu režisérku počkala Židovka z Estónska, ktorá ako dieťa jediná z rodiny prežila koncentračný tábor a dnes žije v Zurichu. Ďakovala za predstavenie a dlho sa spolu rozprávali o predstavení, jej pocitoch a spomienkach.
V podhorí Álp
Pridanou hodnotou účasti na festivaloch je možnosť trošku spoznať život v danej krajine. Naše deti bývali vo švajčiarskych rodinách – po dve v jednej. Tam sa s výnimkou obedov stravovali, spali a trávili voľný čas – niektorí grilovačkou, výletmi, inokedy nákupmi v neďalekom meste alebo v Nemecku. Organizátori pre všetkých pripravili jeden spoločný výlet do podhoria Álp na západe Švajčiarska. Videli sme ľadovec, preliezli roklinu podobnú Prielomu Hornádu v Slovenskom raji a obdivovali cestou tam aj späť veľké jazerá.
Rakletovač zadarmo
Festival poznačila jedna smutná udalosť – týždeň pred začiatkom zomrela iniciátorka a jeho hlavná organizátorka Doris Janser. Ťarcha organizácie tak ostala hlavne na pleciach jej dcéry Katrin. Napriek smútku, ktorý cítila, každý deň sa postavila pred divákov a odkomunikovala úvodné slovo všetkých predstavení. Ale nielen ona, ale aj ostatní dobrovoľníci boli skvelí.
Starosta mestečka Turgi predstavoval každý súbor pred jeho predstavením, videli sme ho o deviatej ráno aj o jedenástej večer po predstaveniach. O obsluhu v divadelnom bare sa starali domáci obyvatelia. Máme na nich úžasnú spomienku – keď jedna osôbka počula, že sa rozprávame o švajčiarskej syrovej špecialite racklette, sama sa ponúkla, že nám donesie rakletovač. Na druhý deň sme mali nielen rakletovač, ale aj všetky suroviny a prílohy. Zadarmo a s úsmevom. A tak si Slováci a Česi urobili vo Švajčiarsku miestnu špecialitu, na ktorej si pochutili aj domáci.
Jeden z najlepších
A práve drobnosti a pozornosti urobili festival výnimočným a neopakovateľným. Atmosféra bola výborná, všetci sme sa cítili ako jedna rodina. Deti si našli nových kamarátov, my sme nadviazali nové kontakty a utužili staré priateľstvá. Starostlivosť zo strany organizátorov, vzájomná úcta, rešpekt k práci kolegov – celkovo hodnotíme festival v Turgi ako jeden z najlepších festivalov, na ktorých sme boli.
Autor: Pavol Demko
