DOLNÝ KUBÍN. Tretí júlový piatok večer, Telgárt. Oravčania Radovan Mikuláš a Tomáš Toček sedia v miestnej reštaurácii a zoznamujú sa s ľuďmi, ktorí prišli do dediny s rovnakým cieľom. Postaviť sa na štart Nízkotratranskej stíhačky.
„Rozoberali sme stratégiu a predchádzajúce skúsenosti,“ vraví Rado. „Keď Tomáš povedal, že bol zatiaľ na jednej, a ja, že toto je moja prvá, poznamenali, že sme si na začiatok vybrali dosť ťažkú stovku. Paradoxne, oni skončili, my sme prešli.“
Jedna z najnáročnejších
Na Nízkotratranskej stíhačke, ktorá si zaknihovala piaty ročník, mala Orava zastúpenie prvýkrát. Na 103 kilometrov dlhú trasu s celkovým stúpaním 5650 metrov po hlavnom hrebeni Nízkych Tatier nemôže ísť hocikto. Kvôli návštevnému poriadku národného parku je počet účastníkov obmedzený na 49 dvojíc. Aj preto musia spĺňať rôzne podmienky, napríklad nominačné preteky.
Jedným z nich je Nonstop beh Nízkych Tatier, ktorý členovia dolnokubínskeho Jamesu absolvovali vlani. Prihlásili sa a čakali na dobrú správu. Prišla. „Podobných pretekov je viac, no stíhačka patrí k najnáročnejším,“ hovorí Rado. „Výnimočná je elimináciou na 49. kilometri. Zo 46 dvojíc pokračovalo iba 25, a to 18 mužských a sedem zmiešaných.“
Na piatom ročníku podujatia si zmeralo sily takmer päťdesiat dvojčlenných tímov. FOTO: ARCHÍV RM
Obväz, sprej a Voltaren
Sobota, 5.30 ráno. Mužom je jasné, že ak chcú prejsť sitom, musia bežať ostošesť. Na Kráľovej holi sú na 12. priečke. „Hrozný hic, bolo to úmorné. Aj som spadol, našťastie bol nablízku prameň, asi jediný na celej trase. Opláchol som sa a bežali sme ďalej. Keby sme zastali, určite by nás niekto predbehol.“
Pätnásta pozícia na Čertovici znamená možnosť pokračovať. Tomáša, ktorý pred dvomi týždňami zle skočil, neposlúcha koleno. Rado mu preto požičiava paličky. „Bol rozhodnutý zájsť po Štefánikovu chatu a odtiaľ zbehnúť dolu. Po ceste sme dostali skvelé občerstvenie, chytil nás okraj búrky. Do nitky sme boli mokrí. Na Štefáničke sme si oddýchli, Tomášovo koleno dostalo obväz, chladivý sprej a Voltaren a pokračovali sme na Kamienku, skôr rýchlou chôdzou ako behom.“
Tam sa procedúra s boľavou nohou opakuje. „Soľ, tabletka magnézia, Cola, čistá voda a polievky,“ opisuje Rado dvojdňovú stravu. „Soľ, aby som nemal kŕče, magnézium kvôli minerálom a Coca-Colu kvôli rýchlym cukrom. Aj keď škodí, na diaľkový beh je vynikajúca.“
Vo veľkom štýle
Trasu od Štefáničky po Donovaly Oravčania poznajú, čo im umožňuje rozložiť sily. „Počul som, že po 70. kilometri prichádza neskutočná únava. Že človek má tendenciu čoraz viac oddychovať. Vôbec som to tak necítil, stále mi to išlo, dokonca som dokázal bežať dolu kopcom.“
Od Prašivej si už svietia čelovkami. „Posledných päť kilometrov sme bežali, čo to dalo. Stále sa nám zdalo, že nás niekto prenasleduje. V cieli nás za jednoznačne najrýchlejší dobeh vítali potleskom. Prenasledovateľom sme naložili päťdesiat minút.“
Osemnásť hodín a dvadsať minút znamená konečné 12. miesto, čo je skvelý výsledok. Víťazná dvojica dala stovku o štyri hodiny skôr. „Tento rok bol veľmi rýchly. Mnohí sa pýtajú, načo je dobrý takýto masochizmus. Odpoveď je jednoduchá, musí vás to baviť. Nás to baví a mienime v tom pokračovať.“
