PODBIEL. Letom svetom. Výstižný názov pre misijný tábor, ktorý pre tridsiatku detí pripravila Mirka Siteková s niekoľkými ďalšími dobrovoľníkmi. Za odmenu, pretože deti sa aktívne zúčastňovali spoločných stretnutí v uplynulom polroku. A misijný preto, lebo polovica srdca mladej Podbielčanky je stále vo svete, na misiách.
Lov leva
„Chcela som našim deťom ukázať, ako žijú ich rovesníci v chudobných častiach sveta,“ hovorí dlhoročná misionárka Mirka. „Že ich trápia oveľa vážnejšie problémy. Aby sa zamysleli, keď budú vymýšľať nad jedlom, že milióny detí nemajú čo jesť. A keď nepočúvajú rodičov, nech myslia na to, že mnoho detí sú siroty.“
Chlapci si vyskúšali, ako žijú chudobní Afričania. Boli na love. FOTO: MS
Tábor prebiehal päť dní, každý deň venovali organizátori inému kontinentu. V prvý deň sa malí táboristi dozvedeli o Afrike. Chlapci boli v lese loviť leva, dievčatá vyrábali z prírodných materiálov šperky. Jedli rukami, keďže mnoho afrických detí jedáva rukami. Ak vôbec majú čo jesť. Počas ázijského dňa si zase vyskúšali jedenie paličkami. „Je to veľmi zaujímavé a vôbec nám nevadí, že jeme každý deň inak,“ zhodli sa deti. „Veď takto žije veľa detí na svete.“
Učili sa skromnosti
Aby bol pobyt v tábore a priblíženie života v iných častiach sveta čo najautentickejší, deti si pred jedlom neumývali ruky v kúpeľni, ale vo vedre s vodou. Utierali sa do papierových obrúskov a jedlo dostali naservírované v plastových tanieroch.
„Niežeby sme nemali na poriadne taniere a príbory, alebo aby sa umyli v umývadle,“ hovorí Mirka. „Chceme, aby sa naučili skromnosti, aby zbytočne neplytvali jedlom, vodou. Keď dostanú cukríky, nevyberajú. Rovnako ani pri ovocí. Naložia si len toľko, koľko zjedia. Ak sú hladní, môžu si nabrať znovu. Už po pár dňoch vidieť, že sú deti oveľa vďačnejšie a skromnejšie.“
Dojímavé prosby
Mirka má skúsenosti z viacerých misií z rôznych kútov sveta. Spoznala na nich tisícky detí, stretla sa s mnohými osudmi, väčšinou veľmi smutnými. O to viac ju teší, ako jej príbehy vnímajú oravské deti, ktorým doma väčšinou nič nechýba. „Cítia s inými deťmi,“ hovorí. „Každý večer púšťame lampióny šťastia, na ktoré deti pripínajú svoje prosby za ten-ktorý kontinent. Píšu krásne prosby. Aby mali deti v Afrike pitnú vodu, aby mohli chodiť do školy, aby mali čo jesť.“
Deti napísali prosby za svojich rovesníkov. FOTO: MS
Obrázky, ktoré deti počas tábora nakreslia, putujú spolu s listami do Ekvádora. Tam je na misii Mirkin známy a stará sa o deti zo sociálne slabých rodín. „Nadviažeme s nimi družbu. Najskôr im niečo pošleme my, potom zase oni nám.“
Doma len dočasne
Rodáčka z Podbiela sa zatiaľ na novú misiu nechystá. Aj keď je presvedčená, že raz opäť odí-de. „Ak mi to zdravie dovolí, a ak to bude Božia vôľa,“ hovorí. „Teraz je však moje miesto tu, s týmito deťmi. Zistila som, že náročnejšie misie sú doma. Pretože človek musí hľadať zmysel v každodennom ste-reotype. Potrebovala by som niekoho, kto po mne preberie stretnutia, keď už sa tak dobre rozbehli.“
Deti od päť do trinásť rokov sú členmi podbielskej organizácie kresťanského združenia eRko. Schádzajú sa od decembra minulého roka. Stretnutia majú každý týždeň, zapájajú sa do rôznych akcií, pripravujú sa na piatkové sväté omše, na ktorých deti čítajú prosby a nosia obetné dary.
