ORAVSKÝ PODZÁMOK. Vysvietený Oravský hrad je krásny a tajomný zároveň. Pred bránou nás ale zamrazí. Spoza drevených dverí sa ozývajú strašidelné výkriky. Podujatie Krutá spravodlivosť zrejme nič nezostane dlžné svojmu pomenovaniu.
Zbojník pod šibenicou
Medzi prvou a druhou hradnou bránou blikajú slabé plamienky fakieľ. Múrmi sa ozýva desivé bubnovanie. Bubnujú na popravu. Na hlavnom nádvorí sa odkiaľsi vynoria jačiace postavy zahalené v bielom, behajú pomedzi návštevníkov.
Agneša z Lipian prišla o hlavu.
Sprievodkyňa v bielych šatách s mŕtvolne bielou tvárou a krvavými fľakmi zastavuje pred popraviskom. Prichádza inkvizítor s grófom, po chvíli aj kat s odsúdencom. Na šibenici má odvisnúť zbojník, postrach všetkých šľachticov. Spočiatku drsne vyzerajúca scéna sa razom mení na komédiu. Zbojníka vyfacká šľachtičná, ktorej vraj z času na čas zohrieval posteľ. Po pár minútach prichádza Anička, podvedená priateľka odsúdeného. Ženy bijúce sa o muža čakajúceho pod šibenicou rozosmejú celé osadenstvo.
Privilegovaný kat
Pri hradných schodoch visí v okovách pripútaná žena. „Som nevinná!“ kričí o pomoc. „Bosorka, je to bosorka,“ zaznie odvedľa. Kráčame do útrob zámku. Prítmie z nádvoria sa mení na úplnú tmu.
„Byť katom bolo privilégium, udeľoval ho kráľ,“ hovorí sprievodkyňa. „Mal mnoho výsad. Býval v dvojposchodovom dome, ktorý bol často spojený s mestskými hradbami. Na prvom poschodí neboli okná. Kat mal vždy zakrytú tvár, aby ho nebolo poznať. Ľudia sa ho báli, ale zároveň ho vyhľadávali. Tradovalo sa, že akákoľvek vec od kata, napríklad kúsok jeho šiat alebo povrazu, na ktorý vešal odsúdených, prináša šťastie. Ak mal kat na výber, radšej človeka mučil, za to mal vyšší honorár.“
Z tmavého kúta zrazu vyskočí hrôzostrašne vyzerajúca krvavá postava. Hradom zaduní piskot žien. Čoraz opatrnejšie prechádzame okolo tmavých kútov. Stretáme niekoľko ďalších nehybných postáv. Pristavíme sa pri klavíri. „Je živá? Zrejme nie,“ rozprávajú sa dve ženy vedľa nás. Odrazu sa miestnosťou ozve dunivý zvuk hlbokého tónu. „Je skutočná,“ smejeme sa.
Mučiace náčinie
Malá kamenná miestnosť pripomína žalár. Okolo pobehuje zaostalý chlapec s pofarbenou tvárou. Perfektný herecký výkon dotvára zvieracími zvukmi. Prichádza hradný kat. „Začneme najjednoduchšími mučiacimi prostriedkami,“ hovorí vyberajúc si z davu svoju obeť. „Poď moja, ty vyzeráš, že si niečo vyviedla. Vyskúšame si šnurovačku.“ Šnurovačka je obyčajný povraz, ktorý sa obvinenému omotal okolo nohy. Kat ho stláčal tak, že sa zarezával do mäsa, šliach a kostí, až kým sa obvinená nepriznala.
Pojašený pomocník podáva katovi železné čudo. Kat nájde ďalšiu obeť. „Opatrne, lebo mi budete robiť okolo statku,“ zasmeje sa dobrovoľník, ktorému dvojica nakladá na ruku takzvanú palečnicu. „Najlepšie sú tie zúbky. Škrutky sme uťahovali dovtedy, kým obvinenému nepopraskali kĺby a nepolámali sa kosti. Zúbky bolesť zvyšovali.“
Žene kat odrezal prst, aby sa priznala k bosoráctvu.
Španielska čižma láme kosti na lýtku. Drvič kĺbov je jej premyslenejšou odnožou. Dá sa totiž nasadiť kdekoľvek na telo, nielen na nohu. Drevené husličky si viac nasilu ako dobrovoľne musí vyskúšať dvanásťročné dievčatko. „Sú vyrobené z ťažkého, masívneho a tvrdého dreva. Používame ich na buričov, ožranov, vyvrheľov. Takto sa do nich človek zatvoril, pekne, najskôr sem hlavu, potom dopredu ruky. A zostaneš v nich, až kým sa nepriznáš.“
Všade samé strašidlá
Drevenú lavicu, klasický dereš, poznáme aj dnes. Opäť nás preplaší postava nehybne sediaca v tmavej kamennej klenbe. Vidíme ju, no keď sa znenazdajky postaví a rozbehne, preľakneme sa. Myšlienkami sa vraciame k sprievodkyni. „Podozrivého priviazali k rebríku a posúvali po valci, do ktorého boli nabité klince. Tie sa človeku bolestivo zapichávali do kože.“
Predstavujeme si ďalšie spôsoby mučenia, možno nie také bolestivé, ale rovnako nepríjemné ako ostatné. Obvinený, napríklad buď vôbec nedostal jesť a piť, alebo mal na obed príšerne slané či korenisté jedlo, po ktorom mu nedali vodu. „Neraz sa priznal aj k tomu, čo nespáchal.“
Stínanie aj upálenie
Na druhom nádvorí sa pripravuje ďalšia poprava. Agneša z Lipian navzdory snahám spravodlivej notárky z Pešti príde o hlavu. Partia hercov sa napriek drsnému scenáru postará o skvelú zábavu. Návštevníci sa nedokážu ubrániť smiechu.
Pri studni, nad ktorou visí smrtka, čaká zatiaľ prázdna zakrvavená lavica, v rohu stĺp, okolo neho je porozhadzované seno. „Tu upália bosorku,“ zaznie v dave. Presne. Prichádza gazda s katom, ťahajú dievčinu v špinavých šatách. Kričí, že je nevinná, muži presný opak. Na pripravenej lavici jej kat odreže prst. Až potom sa zničená žena prizná. Končí na hranici. Čakáme, čo sa stane. Kat prichádza s horiacou fakľou k senu. „Ups, akosi to nefunguje, hlúpe počasie, aj seno zvlhlo,“ rozčuľuje sa. Žena putuje do žalára. „Tak ju aspoň obesme,“ skríkne spontánne gazda a jeho slová opäť rozosmejú celú skupinu.
Získať v minulosti nálepku bosorka nebolo náročné. Stačilo, ak mala žena na tvári alebo inde na tele materské znamienko.
Krátko pred polnocou sa vraciame k hlavnej hradnej bráne. Hrad je stále krásny a zároveň tajomný.
