Piaty rok pôsobí v nórskom Trondheime ako profesionálny huslista. Člen komorného zoskupenia TrondheimSolistene bol päťkrát nominovaný na Grammy. Už druhé leto po sebe prináša Oravcom festival Orava Klasik. Hovoríme so žaškovským rodákom Danielom Turčinom.
Čo máte nové?
So známym anglickým huslistom Danielom Hopeom chystáme kontinentálnu premiéru Vivaldiho Štyroch ročných období Vivaldi-Recomposed . Ide o dielo súčasného nemeckého skladateľa Richtera, zrecykloval ich úplne z iného uhla. Na jednom z najväčším festivalov v severnej Európe Trondheim Kammermusikk Festival si tak zahrajú dvaja Danielovia, Turčina a Hope. Stále je veľa cestovania. Aktuálne ma čaká Južná Amerika. Inak vediem obyčajný muzikantský život. Nie je to iba o tom, že sa stále niekde ukazujete. Pre pokoj človek potrebuje aj normálne projekty, kde nevyčnieva.
Ako funguje orchester, v ktorom pôsobíte?
Máme deväť stálych členov, dvoch manažérov a lídra, ktorý sa stará o kvalitu naštudovania. Pätnásť až dvadsať percent projektov mam na starosti ako líder aj ja. Dokopy tu pôsobí šestnásť až dvadsaťštyri ľudí, záleží od repertoáru. Okrem stálych členov aj muzikanti na voľnej nohe, tzv. freelanceri, ktorí hosťujú v rôznych projektoch po celom svete, a študenti. Orchester nemá prázdniny. Každý si môže vybrať šesť týždňov voľna. Orchester vtedy volá iných ľudí, sformuje sa a hrá – aktuálne na festivaloch v Škandinávii.
Vyhovuje vám život profesionálneho muzikanta?
Áno. Zatiaľ ma to neprestalo baviť. Iste, ako všade, sú chvíle, kedy musím každý deň znovu začínať.
Hrali ste dnes už?
Iste, aj dni predtým, keďže bol festival. Dnes som dal husle do opravy, vylepšujem zvuk. Taký malý tuning. Čím dlhšie človek nehrá, tým dlhšie mu trvá znovu sa do toho dostať.
Sú triky, ako proces urýchliť, no tie nuansy, ktoré človek má, keď je vo forme, to len tak nejde. Treba to vedieť načasovať. Psychika aj telo podvedome cíti, čo treba.
Pôsobíte aj ako pedagóg. Baví vás to? Nie každý má vlohy na odovzdávanie skúseností.
Ale áno, aj keď je ťažké študentov správne motivovať. Poviem im, že si musia najprv vyriešiť, či to vôbec chcú robiť. Ak je vyriešená táto zásadná otázka, musí to ísť. Potom všetky podstatné odborné inštrukcie o hraní a hudbe padajú na úrodnú pôdu. Veľa ľudí si to možno neuvedomuje, ale muzikant musí svoju prácu vyhrať na konkurze, ktorý ma tri až štyri kolá, spomedzi 50 až 80 ľudí z celého sveta. Človek musí mat veľké odhodlanie, pevné nervy, ale aj šťastie.
Akí sú Nóri? Prijali vás ako cudzinca?
V orchestri mám kolegov z Austrálie, Japonska, USA, Číny, Francúzska, Nemecka, Anglicka, Belgicka aj Španielska. Nóri sú veľmi priateľskí, a hlavne zvyknutí na cudzincov. Veľmi mi pomohlo, keď som začal hovoriť nórsky.
Chýba vám niečo v cudzine?
Horalky, bryndza, naša treska. No ak je človek spokojný s prácou a podmienkami, zvykne si všade. Aj pocestuje, aj si dobre zahrá, je dobre ohodnotený. Potom ho to napĺňa, a nezoderie. Svet je malý.
Čo robievate vo voľnom čase?
Rád varím, najmä suši. V susedstve mám veľa obchodíkov s rybami. Raz-dvakrát za rok chodím do Saigonu. Kúpim si tam kuchársku knihu, v Nórsku si potom od Vietnamca alebo od Číňana kúpim suroviny a snažím sa šíriť dobrú vietnamskú kuchyňu. Je najlepšia, akú som kedy jedol. O káve ani nehovorím. Zvyknem si tam prenajať skúter. Idem do ulíc, zaujíma ma, ako ľudia žijú.
Vlani som bol prvýkrát v živote v Rusku. K politike sa nechcem vyjadrovať, ale čo sa týka kultúry, každý sa od nich môže učiť. Na nový Mariinskij Teatr sa nechytá žiadna nová sála na svete. Ani Japonci takú nemajú. Bola vypredaná. To isté som zažil v Omsku, čo je ťažký Sibír. V sále, ktorá je kópiou sály z Birminghamu, bola neuveriteľná akustika. A opäť plno. No bál som sa tam lietať. Raz som sedel vedľa Rusa, ktorý sa ma pýtal, či viem čo je Žiguli. Keď som povedal, že áno, tak ma upozornil, že v Žiguli práve sedíme.
Ako sa vám darí v osobnom živote?
Myslím si, že veľmi dobre. Mám priateľku, je huslistka, pochádza z okolia Osla. Na Orave je už druhýkrát, páči sa jej a veľmi jej u nás chutí. Veľa spolu cestujeme. Ale som vďačný, že sa mám kam vrátiť. Hlavne za rodinou v Žaškove, kamarátmi na Slovensku, ale aj vo svete.
Sledujete dianie na Slovensku?
K politike sa nechcem vyjadrovať. Musím ale povedať, že si niekedy nevážime, čo máme. Napríklad vlastnú kultúru. Príliš sa šetrí. Aj na školstve. Ako môže štát prosperovať, keď nevynakladá prostriedky na to, aby vychoval poriadnych ľudí?
Cudzie jazyky sa u nás nevyučujú tak, ako by sa vyučovať mali. Je nás päť miliónov a hovoríme jedným jazykom. To je jedna menšia štvrť v Šanghaji, ako keby sme povedali Bysterec. Slovenčina vo veľkom svete nestačí. Aj preto nemáme viac turistov, lebo nie sme pripravení. Boli sme na Oravskom hrade. Anglický výklad nás sklamal. A mali by sme sa viac usmievať.
Riadite sa v živote nejakou filozofiou?
Kde je vôľa, tam je cesta. To sa mi páči. Mám blízko k pozitívnym myšlienkam, posúvajú ma dopredu. Mám na to v telefóne osobitnú aplikáciu. Aha, Winston Churchill: Úspech je schopnosť ísť od jedného neúspechu k druhému bez straty nadšenia. Platí to, na sto percent.
