DOLNÝ KUBÍN/ŽILINA. Žilinský pamätník Cesta bez návratu stojí na mieste najväčšieho zberného strediska pre deportáciu 20- až 25-tisíc židov z celého Slovenska. Raz za rok sa pri ňom koná pietna spomienka na obete holokaustu.
„Súčasťou tryzny je obrad zapálenia siedmich sviec – za rodičov, starých rodičov, deti, súrodencov, manželov, priateľov, ale aj za ľudí, ktorí počas vojny pomáhali židom prežiť,“ hovorí Jana Greššová z Dolného Kubína. „Potomkovia obetí, ktorí zapaľujú oheň, sa každý rok menia. Ich životné príbehy sú mementom smutných vojnových udalostí.“
Za mamy a otcov, ktorí neprežili holokaust, v poslednú júnovú sobotu prvýkrát zapálila sviečku Dolnokubínčanka Oľga Papánová. Narodila sa v roku 1941. Mama bola kresťanka, otec žid. „Pracoval ako ekonóm lesnej správy v Párnici. V marci roku 1942 išiel po výplatu do Žiliny. Niekto ho oznámil a viac sa nevrátil.“
Dolnokubínčanka bola v Osvienčime niekoľkokrát, meno otca medzi obeťami nenašla, aj keď je isté, že ho tam deportovali. Krátko po vojne Oľge zomrela aj mama. Siroty sa ujala stará mama.
„Že nemám rodičov, som celý život vnímala ako príkorie,“ hovorí bývalá učiteľka.
O minulosti hovorí nerada. „Je mi veľmi ľúto, že vtedajší pohlavári nevedeli urobiť nič pre ukončenie holokaustu.“
Spomienkové podujatia sú pre ňu bolestné. „Človek si na kadečo spomenie. Ale musíme žiť ďalej.“
