Z denníka jednotkára

Teší sa mama, oco, babka..., no ja som akási zmätená. Najprv som sa tešila aj ja, no keď som v triede začula posmešky typu „bifľoška“, ostala som v nemom úžase.

Čiže nájdu sa aj takí, ktorí jednotkami a jednotkármi pohŕdajú. A je ich dosť. Jednotkár to preto nemá v živote ľahké. Namiesto toho, aby si druhí jeho úsilie vážili, obsypú ho posmeškami. Pozerajú naňho ako na niekoho z inej planéty. Gúľajú očami, keď ho učiteľ vychvaľuje a dáva za vzor.

Naopak, tí, čo toho vo svojej mozgovej kôre nemajú až tak veľa, sú obdivovaní. Väčšina sa smeje na ich vtipkoch a berie si z nich príklad. Obdivujú ich ľahostajnosť a bezstarostnosť. V kolektíve sú obľúbení, svet je pre nich gombička. Lenže prečo je to tak?

Jedna vec je určite tá, že naša spoločnosť toleruje hlúposť. Vytrácajú sa z nej pravé hodnoty a nahrádzajú ich tie zlé. Šíria sa veľmi rýchlo. Je ich plný facebook, sú v iných médiách. Všade tam, po čom siahajú mladí, a to ich ďalej formuje.

Druhou vecou je iste to, že títo naši lajdáci trpia menejcennosťou a tíško závidia. Závisť je veľmi zlá. Časť z tých lajdákov by určite rada držala v ruke lepšie známky či samé jednotky. Určite by chcela v učiteľových očiach vyzerali dobre, aby ich chválil. No na to, aby si dosiahol úspech, potrebuješ snahu, odhodlanie, odhodiť lenivosť, premôcť samého seba a makať. A to je už ťažšie. Koľkým sa to chce?

Nevieš, čo a kedy sa ti v živote zíde. Možno si teraz veľký frajer, ale čo budeš robiť, keď budeš dospelý? Budeš sa tešiť, keď tvoje dieťa prinesie domov vysvedčenie posiate štvorkami a päťkami? Niečo vedieť znamená vlastniť to, o čo ťa nik nepripraví, čo ti nik nezoberie. Preto som rada, že svoju námahu vynakladám na vedomosti, na samé jednotky.

Autor: Miroslava Hajdučáková