O tom, že sme sa prezentovali v Európskej únii svojsky - ignoráciou volieb, sa už popísalo veľa. Aj o dôvodoch, aj o rizikách. Všimnite si ale aj na konkrétnom príklade z Oravy, čo sa deje pri nízkej volebnej účasti.
V ostatných voľbách do parlamentu Európskej únie nechýbalo veľa a europoslancom mohol byť aj Martin Dilong, rodák z Habovky. Nepostúpil len tak-tak.
Aby malo Kresťanskodemokratické hnutie, na kandidátke ktorého kandidoval, nie dva, ale tri mandáty, stačilo 753 voličov, ktorí by prišli do volebnej miestnosti a vybrali lístok KDH. To je celoslovenský fakt. Tie chýbajúce hlasy mohli hravo zabezpečiť sami Habovčania. Tí Habovčania, ktorí mohli voliť, ale neprišli. A potom by už stačilo, aby aj voliči v susedných dedinkách, teda Zuberčania, Oravskobielopotočania, Vitanovčania, Brezovičania, Zábiedovčania a Tvrdošínčania boli pri krúžkovaní ústretovejší ku kandidátovi spoza chotára.
Voliči z celého Slovenska, nielen z Oravy, posunuli Dilonga z piateho miesta na štvrté. Na tretie mu chýbalo 1394 preferenčných hlasov. A tak, keby len voliči zo susedných dediniek Dilongovho rodiska, ktorí aj tak hlasovali za Kresťanskodemokratické hnutie, krúžkovali iba dvoch Oravčanov, a na oplátku by rovnako zahlasovali Mikolášikovi rodáci v Dolnom Kubíne, tak by posunuli do europarlamentu nielen Miroslava Mikolášika, ale aj Martina Dilonga.
Celým týmto výpočtom nechcem povedať, že tak mali voliči k výberu pristupovať. Ide len o názornú ukážku, čo môže spôsobiť nezáujem o akékoľvek veci verejné. Čo? Dávame tromfy do rúk zorganizovanejším skupinám.
A ak to pôjde takto ďalej, môže sa čoskoro stať, že o víťazoch volieb nebude rozhodovať Slovensko, ba ani dediny, ale vystačia si väčšie skupinky či rodiny.
