TRSTENÁ. Martin Koleják absolvoval v slovenskej reprezentácii posledný juniorský šampionát v Česku. Kolkár z Trstenej je dvojnásobným majstrom Slovenska v žiackej a dorasteneckej kategórii.
Verili ste pred majstrovstvami, že sa vrátite s medailou?
Samozrejme. Bola to moja posledná šanca získať medailu medzi juniormi. Budúci rok už nebudem môcť štartovať v tejto kategórii.
Od začiatku sezóny podával celý káder širšej reprezentácie skvelé výkony. To pred šampio-nátom naznačovalo, že budeme konkurovať svetovej špičke. Formu sme potvrdili aj na dráhach. Za prekonaným starým svetovým rekordom nám chýbalo deväť kolov. Tretie miesto svedčí o našej kvalite.
Ako chutí bronz?
Je to veľký úspech z majstrovstiev sveta. Bronzová medaila urobila nášmu družstvu veľkú radosť.
Kde ste našli miesto medaile z Brna vo vašej zbierke?
Pridal som ju k ďalším. Celkovo ich už mám 15, šesť zlatých, tri strieborné a šesť bronzového lesku. Z majstrovstiev sveta som doniesol v roku 2010 z chorvátskeho mesta Rijeka ako dorastenec tiež bronzovú medailu v družstvách.
Pripravili Česi pekný šampionát?
Na prípravnom medzištátnom zápase proti ich kolkárom nám sľubovali, že budeme spokojní. Myslím si, že slovo dodržali. Vytvorili nám dobré podmienky. Atmosféra bola výborná.
Poďakovanie patrí aj Slovenskému kolkárskemu zväzu, ktorý sa o nás dobre postaral. Oproti minuloročným majstrovstvám sveta v Maďarsku sme sa aj lepšie dorozumeli s domácimi obyvateľmi.
Okrem medaily, na čo budete v súvislosti s Brnom najviac spomínať?
Stretol som mnoho známych kolkárov, kamarátov aj nové tváre. Boli sme skvelá partia, ktorá nemala núdzu o zábavu. Iný ako predošlé bol šampionát hlavne preto, že som v Česku odhádzal posledný šampionát v juniorskej kategórii.
Opak radosti ste zažili v Trstenej. Kolkári vypadli po roku z extraligy.
Táto sezóna patrila medzi najlepšie z pohľadu výkonnosti. Podarilo sa nám prekonať niekoľko osobných rekordov a tiež vytvoriť nový rekord družstva vo zvalených koloch. Hlavný dôvod vypadnutia vidím v tom, že v dôležitých zápasoch sme sa nevedeli vyburcovať k lepšiemu výkonu.
Posledný zápas sezóny mal pre vás špeciálnu príchuť. Aké to bolo bojovať o záchranu práve na dráhach bývalého klubu?
Tejto situácii sa dalo predísť. Dôležité stretnutie sme odohrali doma so Spišskou Novou Vsou. Prehrali sme o 11 kolov, žiaľ aj mojou zásluhou. Bodovať sa dalo aj v Piešťanoch a Trnave. Poslednou možnosťou tak ostávalo vyhrať v Košiciach.
Prehrali sme a pocit z vypadnutia bol o to trpkejší. Život ide ďalej a my si musíme z extraligy zobrať len pozitíva a sústrediť sa na nasledujúcu sezónu.
Nevrátite sa do Košíc opäť hrať extraligu?
Určite by môj návrat do klubu privítali. Ale kde budem hrať ďalšiu sezónu, som ešte nerozmýšľal.
Prečo ste si vybrali zo všetkých športov práve kolky?
Môj otec a dedko ich hrávali. Kolkárskemu športu som sa začal venovať ako desaťročný. Túžba byť slovenský reprezentant a hrať na majstrovstvách sveta vzrástla, keď nás tréner Jozef Fábry zobral ako divákov vychutnať si atmosféru šampionátu do Poľska.
Tvrdé tréningy sa zúročili v roku 2004, keď som sa stal majstrom Slovenska ako žiak. Odvtedy ma už kolky nikdy neprestali baviť. Prišli ďalšie tituly, za ktoré vďačím hlavne otcovi, súčasnému prezidentovi ŠKK Trstená, trénerovi Jozefovi Fábrymu a neskôr Františkovi Frielichovi. Pre nás kolkárov v Trstenej sú vytvorené dobré podmienky, vďaka ktorým vyrástlo veľa nových slovenských reprezentantov.
