V povojnovom období sa postavilo veľa pamätníkov, natočilo veľa dokumentárnych filmov. Podstatné však je, aby sa budovali pamätníky v srdciach.
Premietajú sa vám udalosti z vojny občas aj v bežných dňoch, alebo iba pri oslavách oslobodenia?
- Spomínam si aj počas bežných dní hlavne na kamarátov, ktorí sa oslobodenia nedožili, ale aj tých, ktorí zomreli po vojne. Z tých najlepších už žije len Boris Bór, bývalý dekan Technickej univerzity v Bratislave, ktorý po roku 1968 emigroval do Peru. V Dolnom Kubíne nás bolo približne sto odbojárov. Dnes je už len pár. Z tých, ktorí s zúčastnili priamych bojov, som pravdepodobne ostal sám.
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) je zrejme jedinou organizáciou, ktorá združuje účastníkov boja za národné oslobodenie a boja proti fašizmu. Ako funguje?
- Som zakladajúcim členom Slovenského zväzu partizánov, predchodcu SZPB. Ešte pred piatimi rokmi som zastával funkciu predsedu. Snažíme sa pripomínať udalosti vojny a výročia. Snažíme sa, aby aj mladí chodili na oslavy a pochopili, že vojna je zlá. Najbližšie nás čaká 70. výročie SNP.
O vojne bolo natočených veľa dokumentárnych filmov a svedectiev, majú jej priami účastníci mladším generáciám aj ešte dnes čo povedať?
- Kedysi sme chodili do škôl. Mládež počúvala so záujmom veci, ktoré nezažila. V školách boli nástenky. Teraz už mladí nemajú o túto tému moc záujem. Napomáhajú aj takí funkcionári ako župan Kotleba, ktorý je vyložene profašistický. Som zvedavý, ako dopadnú ústredné oslavy v Banskej Bystrici, pretože o Slovenskom národnom povstaní hovorí, že to bol puč.
Čo ste počas vojny prežívali najťažšie v rodine, v obci, meste?
- Najťažší bol pochod Nízkymi Tatrami po potlačení povstania. Mal som 19 rokov. Plný sily a zdravia som to prežil, ale po ceste som videl veľa mŕtvych, ktorí také šťastie nemali.
Spomínate si, čo ste práve robili pri ohlásení slobody?
- O oslobodení Dolného Kubína som sa dozvedel od ruskej rozviedky. Koniec vojny ma zastihol doma ako člena milícií. Pre mňa sa však vojna skončila až na jeseň v roku 1947, pretože po horách sme stále naháňali Banderovcov. V boji s nimi som skoro prišiel o život.
Na čo by nemala zabúdať mladá generácia v súvislosti s II. svetovou vojnou?
- Mladej generácii je ťažko vysvetľovať tú dobu. Ľahšie by pochopili, keby bola situácia ako vtedy. Bieda, hlad, strach. Lístkový systém fungoval aj po vojne. Teraz majú všetko a sýty hladnému neverí.
Myslíte si, že deň oslobodenia si pripomíname na Slovensku dôstojne? Tak, ako sa patrí?
- Určite nie. Vo vysokých funkciách máme ľudí, ktorí tam naozaj nepatria. Prevracanie kabátov som zažil po vojne, keď sa členovia Hlinkovej gardy aj arizátori dostali do funkcií. Ďalšie prezliekanie prišlo po roku 1968 a potom po páde komunizmu.
Ako vnímate ochranu pamätníkov a iných pamiatok na II. svetovú vojnu a Slovenské národné povstanie?
- Mrzí ma, že ich ničia. Niektorí profašisticky orientovaní ľudia zámerne, iní s cieľom obohatiť sa predajom bronzu či mosadze. Ďalší len zo zábavy. Štát by mal zabezpečiť lepšiu ochranu a vyššie tresty za poškodzovanie.
Hovorí sa, že najviac sa o vojne hovorí pred vojnou. Starí ľudia vravia, že predzvesťou vojny je aj farba, ktorá dominuje pri obliekaní - čierna. Jedno i druhé sa v súčasnosti deje. Obávate sa nebezpečenstva z ukrajinského konfliktu?
- Verím, že sa to vyrieši diplomaticky. Tretia svetová vojna by znamenala koniec sveta. Sila zbraní je obrovská. Ešte je len začiatok konfliktu a už je tam viac ako sto mŕtvych. Moc prechádza z jedných na druhých, podobne ako v tom vtipe o partizánoch a Nemcoch. Vyháňali jeden druhého z lesa navzájom, nakoniec sa naštval horár a vyhnal oboch. Uvidíme, kto vyhrá na Ukrajine.
