TVRDOŠÍN. „Je to náš materinský jazyk, goralčinu majú v krvi nielen starší, ale aj mladší, hovoria ňou už malí škôlkari,“ hovorí starostka Hladovky Mária Kendralová. Stretnete sa s ňou aj pri návšteve oravskopolhorského, suchohorského, sihelnianskeho či zákamenského obecného úradu.
Opravovať ich nemieni
Sedíme v kancelárii starostu Oravskej Polhory. Dnu vojde babička v šatke. Reč, ktorou sa prihovorí starostovi, poznáme, no nie celkom jej rozumieme. Nevadí, dôležité je, že starosta vie, čo od neho ustarostená babička chce. Podobný scenár sa opakuje takmer pri každej našej návšteve. „Často so mnou ľudia hovoria goralsky, na úrade, aj keď sa stretneme na ulici,“ hovorí starosta Peter Horváth.
Jazykom predkov hovoria v Oravskej Polhore skôr starší ľudia. Tí sa ani nesnažia pri vybavovaní úradných vecí hovoriť s pracovníkmi na úrade po slovensky. „Nezaskočia ma, všetci tu ňou vieme hovoriť,“ zasmiala sa pracovníčka Janka Heretíková. „Mladší rozprávajú skôr po slovensky, aj keď ma nedávno milo prekvapil nárečím kamarát môjho syna.“
Starosta si s ľuďmi rád pohovorí tradičným jazykom. Nesnaží sa ich opravovať či nastavovať na slovenčinu. „A prečo aj? Rád sa s nimi porozprávam tak, ako oni chcú.“ Peter Horváth v detstve doma goralsky veľmi nerozprával. Mama síce bola Oravskopolhorčanka, ale otec pochádzal z juhu Slovenska. Čo-to však pochytil od mamy, zvyšok ho doučil dedo.
S niektorými len goralsky
Katarína Sivčáková pracuje na zákamenskom obecnom úrade ako matrikárka. „S goralčinou sa stretávame denne,“ hovorí. „Snažíme sa s občanmi komunikovať tak, ako sa nám prihovoria, aspoň tí, ktorí jej nielen rozumieme, ale vieme ňou aj rozprávať. S niekým sa po slovensky ani hovoriť nedá.“
Matrikárku vždy milo prekvapia odsťahovaní Zákamenčania, ktorí po čase navštívia obecný úrad. „Niektorí, len čo zistia, že viem goralsky, priam si želajú, aby si tak mohli pohovoriť, aj keď im už niektoré výrazy vypadávajú.“
Starší ľudia sú podľa nej hrdí na svoje korene a tradičný jazyk. O mladších sa to však už veľmi povedať nedá. „Kedysi mi dcéra povedala, že sa skôr naučí po anglicky ako po goralsky. Zamrzelo ma to. Ale nájdu sa aj dnes mladé rodiny, kde rodičia s deťmi hovoria pôvodným jazykom. Je ich však čoraz menej.“
V Zákamennom sa jazyk udržiava aj vďaka ľudovej hudbe a speváckemu súboru.
V škole, na úrade i ulici
Pre Hladovčanov je goralčina materinským jazykom, a tak ju aj vnímajú. Počuť ju všade, na obecnom úrade, v škole, na ulici. Hovoria ňou všetci, okrem prisťahovalcov. Aj tí sa však po krátkom čase začínajú chytať. „Vieme, kto ako hovorí a hneď sa mu prispôsobíme,“ hovorí starostka Mária Kendralová. „Veľa ľudí, keď prídu na úrad, hovoria goralsky. Aj my, keď sme tu samé, sa tak rozprávame. Automaticky sa preorientujeme na slovenčinu, ak príde návšteva.“
Verejné hovory v obci vedia starostka v slovenčine. Berie ohľad na tých, ktorí nemusia rozumieť goralčine. Rovnako je to aj so zasadnutiami obecných zastupiteľstiev. Diskusia je však vždy v jazyku, ktorým sa hovorilo kedysi. „Je to zvláštne, ako sa človek dokáže rýchlo prestaviť na inú reč. Neraz si ani neuvedomujeme, že hovoríme goralsky. Rodičia, aj keby chceli deti naučiť len slovenčinu, asi sa im to nepodarí. Už v škôlke totiž od ostatných pochytajú goralské výrazy.“
Hoci sú dve goralské dediny, Hladovka a Suchá Hora, od seba vzdialené ani nie kilometer, niektoré výrazy sú v obciach odlišné. A najmenší Gorali z nich vedia urobiť perfektné skomoleniny. „Neraz sa nasmejeme, keď si deti zoberú čosi z nášho nárečia a čosi zo suchohorského. Vznikajú nové, veľmi zaujímavé slová. Ale hlavne, že chcú a vedia aj naši najmenší hovoriť tak, ako hovorili naši predkovia,“ povedala ekonómka Helena Harmatová.
