Mnohí nostalgicky spomínajú na spriaznenosť duší v mnohotisícovom dave. Vôbec to nebolo všade také zlé, ako teraz hovoria tí, ktorí prvomájové akcie nezažili.
Už ako školáci sme chodili do sprievodu, mne sa najviac páčili tie lampiónové. V predvečer 1. mája sme sa stretli všetci zo základnej školy na hornom konci dediny. Niektorí spolužiaci už bez lampiónov, lebo im cestou zhoreli. Kto mal trocha technickejších rodičov, mal už v lampióne namiesto sviečky žiarovku. Rozsvietili a rozveselili sme nočnú dedinu.
Ako starší sme už chodievali do okresného mesta. Poznám veľa ľudí, ktorí sa na stretnutia kolektívov a prechádzku v prvomájovom sprievode tešili. Pozitívna energia vždy prehlušila stranícku ideológiu. A cez tých pár sekúnd prechodu popod tribúnu plnú papalášov sa naozaj dalo preniesť.
Na vysokej škole nám na 1. máji vadilo iba to, že v čase oficialít boli pozatvárané bary v okruhu pár kilometrov. Pokriky veselého davu Kto postáva na chodníku, nemiluje republiku sme s úsmevom ignorovali. Bývali to dni plné hudby, pohybu, transparentov, alegorických vozov a hesiel typu Nech žije mier, Za krajší zajtrajšok. V uliciach vládla slávnostná atmosféra, z rozhlasu zneli budovateľské pesničky, vzduchom sa mihotali mávatká.
No a môj prvý Prvý máj v zamestnaní sa mi spája iba s obežníkom, na ktorý sme mali napísať, či sa prvomájového sprievodu zúčastníme. Napísala som Nie. Šéf však kvôli mne prerobil tlačivo, že mám napísať Áno a - neprísť.
Okná bytov a obchodov zvykli vtedy zdobiť biele holubice - symboly mieru. Teraz 1. mája by sme ich mohli symbolicky vypustiť. Nech letia smerom na východ - ponad Ukrajinu i Rusko. K ľuďom, ktorých krajiny sme niekedy v prvomájových sprievodoch velebili.
