Na rok prerušila školu, aby sa zdokonalila v poľštine. Osamostatnila sa, zistila, že skutočný život je iný, ako ten v školských laviciach. Keby mala ďalšiu možnosť robiť dobrovoľníčku, neváhala by. Lenka Hurťáková učí škôlkarov v poľskej Zielonej Góre.
ORAVSKÝ BIELY POTOK. Dobrovoľníci si to väčšinou namieria za exotikou, do Afriky, Indie, Latinskej Ameriky. Lenka z Oravského Bieleho Potoka dostala ponuku stráviť cez projekt Európskej dobrovoľníckej služby, ktorý zastrešuje občianske združenie V.I.A.C. – Inštitút pre podporu a rozvoj mládeže, školský rok v Poľsku.
Ťažký odchod
„S pomocou dobrej českej hudby a domáceho malinového sirupu sa mi odísť predsa akosi podarilo,“ hovorí s úsmevom 20-ročná študentka. „Keď idete do neznámeho sveta, odchádza sa ľahšie s tým, čo poznáte a máte radi. A keď už som so sebou nemohla zobrať maminku, tak som si zabalila aspoň domáci sirup a dobrú hudbu.“
Lenka študuje polonistiku na banskobystrickej univerzite. Keďže sa chce v budúcnosti venovať tlmočníctvu, pobyt v Poľsku sa jej zdal ako perfektná príležitosť zdokonaliť sa v jazyku, ktorý študuje. Školu na rok prerušila. „Nič som nestratila, skôr naopak. Môžem sa sústrediť na bakalársku prácu, naživo vidieť všetko, o čom sa v škole učím, priblížiť sa viac kultúre a jazyku priamo v praxi.“
Práca s najmenšími
Mladá Oravčanka pôsobí v poľskej súkromnej škole ako asistentka učiteľa. Najviac času trávi s najmenšími deťmi v takzvanej zerówke, podobnej našej predškolskej triede v škôlkach. Deti sa v nej pripravujú na vstup do prvej triedy. Keďže sú zvyknuté na dobrovoľníkov z rôznych kútov sveta, Lenku prijali rýchlo a hneď sa skamarátili. „Sú veľmi priateľskí, deti aj ich rodičia. Od prvej chvíle na mňa škola a atmosféra v nej robí dobrý dojem. Veľmi ťažko sa mi bude odtiaľto odchádzať, tí drobci mi prirástli k srdcu.“
Lenka učí výtvarnú výchovu a angličtinu. Sporadicky sa jej ujde aj telesná. S deťmi sa veľa hrá, kreslí, chodí na prechádzky. „Poobede som v družine,“ hovorí. „Máme ručné práce, výtvarné, deti si robia domáce úlohy, občas pozývame hostí, naposledy sme mali vedúceho skautov. Každý piatok chodíme na plaváreň.“ Oravčanka pôsobí na súkromnej škole, v triede má maximálne sedem detí. „O to väčší dôraz sa kladie na výchovu a vzdelanie každého žiaka. Deti odchádzajú zo školy šťastné a usmiate, niekedy sa im z nej ani nechce.“
Poľský školský systém je iný ako náš. Základná škola trvá len šesť rokov, nasledujú tri roky gymnázia. Po jeho skončení sa môžu školáci rozhodnúť, či pôjdu na dva roky do takzvanej zawodówky, na trojročné lýceum alebo štvorročnú techniku. Posledným stupňom je vysoká škola.
Lenka Hurťáková v Poľsku pôsobí ako asistentka učiteľa. Foto: ARCHÍV LH
Čas na všetko
Hoci sa Lenka učí poľštinu len dva roky, s adaptáciou a dorozumievaním v Poľsku nemala problémy. „Prvé dni boli dosť hektické a stresujúce, práve pre neznáme prostredie,“ rozpráva dobrovoľníčka. „Ale dorozumievanie s deťmi je skvelé, jednoduchšie ako s dospelými. Deti neriešia gramatiku, výslovnosť, je im jedno, ako píšem. Podstatné je, aby som poznala najnovšie rozprávky, vedela dobre skladať lego, kresliť princezné a autá, naučiť ich novú hru a vedieť sa zasmiať v pravú chvíľu.“
Spočiatku sa občas stávalo, že ju deti poriadne dokrútili. „Spomínam si, ako sa ma Małgosia a Tymek snažili opraviť v jednom poľskom slovíčku. Vedela som, že mám pravdu, ale tak ma dokrútili, že som si už na konci nebola istá, aká je správna forma toho slova.“
Práce má študentka dosť. Dostatok času jej však zostáva aj na zábavu a oddych. Ako sama hovorí, práve v Poľsku začala robiť veci, ku ktorým by sa doma nedostala, alebo neodhodlala. „Pridala som sa k ľadovým medveďom, čo vrelo odporúčam. Raz do týždňa sa stretávam s ľuďmi z iných krajín, ktorí tu žijú. Občas chodievame liezť, behať, prejsť sa do lesa, navštevujeme kiná, divadlá, niekedy robím prezentácie, cestujem po Poľsku, cvičím jogu.“
Samé pozitíva
Pobyt v Poľsku sa Oravčanke v júli skončí. „Týmto pobytom som len získala,“ hovorí. „Poľštinu mám na veľmi dobrej úrovni, čo bolo mojím cieľom. Mala som dostatok času prehodnotiť svoje priority, spoznala som mnoho dobrých ľudí, mám veľa nových skúseností, vážne uvažujem nad možnosťou pracovať s deťmi, osamostatnila som sa. Nebolo pre mňa ľahké odísť zo Slovenska, zo školy, od rodiny, priateľa, ale neľutujem to.“
Už teraz uvažuje, že sa bude dobrovoľníctvu venovať aj v budúcnosti. Po návrate domov však bude pre ňu prvoradé doštudovať. „Program dobrovoľníckej služby mi ponúkol ro-zumnú možnosť cestovania a zdokonaľovania sa v cudzích jazykoch. Odporúčam ho každému, kto má rád cestovanie, iné kultúry, cudzie jazyky, chce spoznávať nových ľudí a nechýba mu odvaha.“
