Rýchlosťou blesku som napísal bielou kriedou na veľkú čiernu oznamovaciu tabuľu v priečelí hlavnej chodby: Dnes sa mení posteľná bielizeň! A čakal som. Zaberie oznam? Nezaberie? Zabral.
Po krátkej chvíli nastal v izbách internátu nezvyčajný ruch a zhon. Naháňačka. Posteľnú bielizeň sme vymieňali v takmer pravidelných mesačných intervaloch v sklade ústredného dievčenského internátu, ktorý bol vzdialený od nášho úctyhodný kus cesty - takmer dva kilometre.
Z okna internátu s napätím sledujem narastajúci zástup študentov s obliečkami a plachtami, náhliacich sa k výmene dolu strmím schodiskom. S hrôzou badám medzi spolužiakmi aj profesorov a vychovávateľov, ktorí bývajú ako dozor v našom chlapčenskom internáte.
Po krátkej chvíli je internát prázdny. Iba ja sám, samotný v okne. Pri sklade hlavného internátu hotová kucapaca. Hnevy, hádky, hlasná vrava. Všetko márne, čistej bielizne v sklade nebolo. Dve stovky študentov, nadávajúcich na všetko možné, prichádzali s hnevom späť.
Vedenie internátu okamžite zvolalo mimoriadnu schôdzu s jediným bodom programu - kto napísal tú sprostosť. Priznal som sa. Nastal všeobecný údiv. „Dauda? Taký tichý a poriadny študent? A to už prečo?“
„No... však, no, veď dnes je prvého apríla.“ Nastal smiech a razom mi bolo všetko odpustené.
V nasledujúci deň na hodine slovenčiny vstúpil do triedy riaditeľ školy, profesor Jablonský, rodák z hornej Oravy, kapacita svetového mena, podľa ktorého výpočtov stavali múr Oravskej Priehrady. Spustil: „Študenti, kto z vás je Dauda?“
Hrklo vo mne ako v starých hodinách. Váhavo vstávam, lúčiac sa v duchu so školou aj Ružomberkom. Pán riaditeľ pobadal môj úľak. Pristúpil s úsmevom ku mne, podávajúc mi ruku: „Gratulujem priateľu. Učím už veľa rokov, no takýto aprílový žartík som v živote nezažil.“
Bol som ticho. Bolo mi jasné, že môj trúfalý kumšt si pýta pokoru.
P. S. Je tomu už 60 rokov. Príhoda sa stala 1. apríla 1954.
Autor: Ivan Dauda