Vedeli ste o tom? Viete, ako sa to stalo? Teší vás to? Jednoduchý prieskum by pravdepodobne potvrdil, že odpovede priemerne sčítaného človeka sú nie. Zatiaľ čo nadávame na typické problémy obyvateľa krajiny prvého sveta - ako korupcia, stav ekonomiky a pomalý internet, svet okolo nás je bez nášho povšimnutia stále krajší a krajší.
Kvalita života
Čo chcete? Nie čo chcete od života všeobecne alebo aké sú vaše dlhodobé ciele. Mal som skôr na mysli - čo chcete práve teraz. Je to iPhone? Dovolenka na Kréte? Krásna priateľka? Nech je to čokoľvek, zrejme to chcete z dôvodu výnimočnosti tohto predmetu alebo osoby.
Keby mal každý muž krásnu ženu, prestali by sme ich brať ako krásne. A taký istý princíp platí pre všetky ostatné európske problémy.
„To nie je pravda!“ môžete mi oponovať. „Svet je v zlom stave, lebo každý by mal mať základné životné minimum. Ale pre korupciu a lobbing žije vo svete veľa ľudí hlboko pod touto úrovňou.“
Skutočne? Zoberte si papier a pero a napíšte zoznam vecí, ktoré by v takomto minime nemali chýbať. Odhadujem, že napíšete slová ako sloboda, príbytok, voda, jedlo, zdravotná starostlivosť, vzdelanie, elektrina, telefón, internet a podobné. Aj keď na vašom zozname môžu niektoré chýbať, alebo budú navyše, určite máte približne rovnakú predstavu.
A teraz sa opýtajte sami seba: Ako ste rozhodli, že tieto veci by mal mať každý? Odpoveď je, že váš zoznam je krásna žena. Je to súhrn vecí, ktoré by mal každý na zemi, keby sa životná úroveň krajín tretieho sveta prispôsobila tej našej. Nie vecí, ktoré by sme mali, keby sa tá naša priblížila svetovému priemeru. Naše podmienky sú krásnou ženou Nigérie a ich zoznam životného minima obsahuje tretinu z vecí na tom našom.
Sústredíme sa na negatíva
Určite ste už počuli niekoho rozprávať o tom, ako bolo za starých dobrých čias lepšie, ako mal každý prácu a stály príjem. V našom dnešnom svete plnom nezamestnaných inžinierov a nepracujúcich ľudí poberajúcich podporu, kde ceny stúpajú každý mesiac, uvažuje o tom, aké by to bolo, keby bohatí prispeli aspoň časťou svojho majetku, a všetci by sme žili v luxusných vilách a rozprávali sa o tom, koľko sme zarobili na burze.
Avšak táto predstava je reálna, len si ju nepredstavuje typický slovenský dôchodca, ale tridsaťročný Ind, ktorý má prvýkrát v živote normálnu prácu, a môže si dovoliť odsťahovať sa s manželkou od rodičov. A tí bohatí, ktorí sa vzdali časti svojho majetku v prospech úbohého Inda? To sme my, ktorých ceny stále stúpajú, lebo na trhu pribúda čoraz viac silných hráčov s lacnejšími a veľakrát lepšími produktmi a službami.
Teší vás, že naše vyššie ceny a nezamestnanosť sú len prejavom toho, že na opačnom konci sveta sa ľudia majú dobre? Však nie. A prečo? Pretože, keď to povieme takto, tak naše rozhorčenie nad pomyselným zlým stavom sveta vyznieva rozmaznane a ignorantsky. A takí my predsa nie sme. Však?
Naša neúčasť
Väčšina ľudí akoby si neuvedomovala, že prestať v každej jednej vete spomínať, že „deti v Afrike sú na tom horšie“, neznamená toto ich utrpenie schvaľovať. Rovnako ako si neuvedomujú, že optimizmus neznamená byť spokojný so svetom, a čakať doma za počítačom, kým sa jeho problémy vyriešia.
Skôr je to viera v to, že vyjsť každý deň vonku a robiť niečo s jeho stavom má zmysel. Tí istí ľudia, ktorí nadávajú na skorumpovanú vládu a prezidenta, v deň volieb ostávajú doma a s rovnako naladenými priateľmi sa rozprávajú o tom, ako ich hlas nemá váhu, a že voľby sú aj tak zmanipulované.
Tento postoj je pre nich výhovorkou pre inaktivitu, pre uzatvorenie sa do samého seba, nakoľko interakcia so svetom, ktorý je zlý a skazený, nemá zmysel. Majú dlhý zoznam takýchto výhovoriek na hocijakú činnosť a jav, ale to je ich vec. Avšak nie preto, že svet je v zlom stave. Nie je, bez ohľadu na to, ako veľmi chcú, aby bol, a aby s ním nemuseli mať nič do činenia.
Autor: Jakub Sládeček
