Jedny z najväčších bývalých elektrotechnických fabrík v bývalom Československu si našli dôvod na stretnutie. Tesla Rožnov pod Radhoštěm, ktorá si pripomína 65. výročie založenia, pozvala teslákov z Oravy na otvorenie výstavy (Ne)zabudnutá Tesla. V mnohom si boli obe fabriky podobné, v mnohom úplne rovnaké.
ROŽNOV POD RADHOŠTĚM/ NIŽNÁ. Teslákom je za ich fabrikou smutno. Bola fenoménom, ktorý výrazne ovplyvnil životy ľudí, rodín, obcí, miest, pomohol kultúre, športu, vzdelávaniu, bytovej výstavbe či doprave. V čase rozmachu zamestnávala Tesla Orava zhruba osemtisíc ľudí.
Rovnako ovplyvnil elektrotechnický priemysel Valašsko na Morave. Obe fabriky vyrástli v malebnom prostredí s obrovským potenciálom voľných pracovných síl. Ľudia prácu v elektrotechnickom priemysle milovali, pretože pracovali v peknom prostredí, v bielych plášťoch, ich prácu okolie hodnotilo ako vysoko odbornú a teslácke televízory z Nižnej osadené obrazovkami z Rožnova poznala takmer každá domácnosť v pätnásťmiliónovom spoločnom štáte Čechov a Slovákov.
Najdôležitejší partner
Tesla Rožnov pod Radhoštěm bola pre Teslu Orava najdôležitejším obchodným partnerom. Vo finančnom vyjadrení až 80 percent zásobovania tvorili dodávky z rožnovskej Tesly, išlo o čiernobiele i farebné obrazovky, polovodiče, tranzistory, integrované obvody.
Zmapovať históriu najvplyvnejšej fabriky na Valašsku, zozbierať hmotný i nehmotný materiál, sa podujalo Valašské múzeum v prírode. K spolupráci si našlo partnera na Slovensku. S mestom Trstená podalo projekt do Európskeho fondu pre regionálny rozvoj.
Teslákom bol aj súčasný primátor Trstenej Jozef Ďubjak, niekoľko rokov robil vedúceho skupiny zásobovačov, ktorá mala na starosti práve obchodné vzťahy z Teslou Rožnov. „Oslovili ma niekdajší partneri, bol som rád za možnosť byť súčasťou projektu. V septembri bude výstava (Ne)zabudnutá Tesla aj v Trstenej.“
Výstavný panel približuje dobu výroby čiernobielych obrazoviek. Foto: Miroslav Slosiar
Tesláci na Morave
Do Rožnova pod Radhoštem cestovala skupina bývalých oravských teslákov. „Môžem zodpovedne povedať, že za 40 rokov spolupráce sa ani raz nestalo, že by pre nábeh našich nových výrobkov nedodali partneri z Rožnova potrebné množstvo inovovaných súčiastok,“ povedal na stretnutí dvoch fabrík Ladislav Ďuroška, ktorý v Tesle Orava pracoval od jej vzniku a posledných 21 rokov ako technický námestník. „Doba si vyžadovala modernizáciu aktívnych prvkov, prechádzali sme od elektróniek k tranzistorom a integrovaným obvodom. To umožňovalo konštruovať spoľahlivejšie televízory s kvalitnejším obrazom a zvukom.“ Dynamicky sa prispôsobovali dobe aj obrazovky, zväčšoval sa formát, zmenšovala hĺbka. To všetko často riešili Rožnováci s Oravčanmi na spoločných poradách.
Za výrobným pásom v Tesle Orava ako pájkovačka začínala aj filozofka a rusistka Eva Kollárová, vysokoškolská profesorka. Vyzdvihla prvého riaditeľa Vladimíra Stojeho, ktorý okrem iného spoluzakladal v Nižnej aj filmársky krúžok.
Tesla Orava ovplyvnila v regióne všetky oblasti spoločenského života. Ako povedal primátor Trstenej Jozef Ďubjak, fabrika mala taký záber, že len bulletin k jej 30. výročiu môže byť vhodnou inšpiráciou pre plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta.
Všetci boli teslákmi
Tesláci na svoju fabriku radi spomínajú.
Miroslav Slosiar začínal na oddelení vývoja meracích prístrojov. „Hrali sme s kapelou v nočnom bare, keď mi napadol jeden vývojový algoritmus. Bolo nadránom, tak som sa vybral rovno do fabriky naťukať ho do počítača, aby som ho nezabudol. Ale vrátnici ma nechceli pustiť dnu.“
Tesla Orava dodávala rozložené sady televíznych prijímačov aj do Albánska. Miroslav Horský tam išiel zavádzať servis. „Do krajiny ma nechceli pustiť s dlhými vlasmi, bokombradami a v rozšírených nohaviciach.“
Najstarší účastník zájazdu Tomáš Tomaga, elektrikár, rád spomína na chvíle, keď sa rušila v závode ľanárska výroba. „Bolo to 4. decembra 1956. Mal som si zobrať partiu a do konca roka prerobiť elektrorozvody pre nábeh novej výroby televízorov. Ešte bežala stará výroba a popri nej sa remeselníci motali jeden cez druhého. Sám neviem, ako sme to stihli.“
K služobným cestám do Rožňova pod Radhoštem patria aj nezabudnuteľné zážitky, keď šoféri mali vždy za úlohu nakúpiť pre kolegov suché salámy, pančuchy, Miláčiky. „Niekedy sme do auta nemali kde naložiť súčiastky,“ povedal Jozef Ďubjak.
Na stretnutí v Rožnove bola aj partia žien z niekdajšieho trstenského závodu Tesly Orava. Spomínajú nielen na pracovisko, ale aj úžasné vzťahy, ktoré na ňom vznikli. „Boli sme mladí, volali nás prevádzka mladých,“ hovorí Eva Bránická. „Chodili sme po dedinách hrávať divadlo, chovali sme barany, mali sme družbu s vojakmi. V polovici 70. rokov zažili pekné chvíle aj v odborárskej zotavovni v Rožnove.
Oravci to neustáli
V prvej polovici 90. rokov sa oba československé monopoly – Tesla Orava i Tesla Rožnov pod Radhoštěm začali zmietať v rýchlo sa meniacom konkurenčnom prostredí. Strácali odbytištia a ľudia strácali prácu. Kým jadro Tesly Rožnov elektrotechnickú výrobu na Valašsku udržalo, Tesla Orava, premenovaná neskôr na OTF, nie.
„Ustáli sme to vďaka valašskej tvrdohlavosti,“ tvrdia manželia z Rožnova. „Robil som na ekonomickom úseku. Keď sme nemali peniaze na výplaty, nespával som. V dobe výplat dostávali ľudia zálohu a v dobe záloh výplatu, nevedeli, kedy je výplatný termín.“ Na úrade práce dostávali v tom čase nezamestnaní viac ako zamestnanci. „Jednu dobu sme boli tak zadlžení, že prišiel exekútor a chcel zabaviť počítače. Hm, mali sme vo firme tri. Nakoniec sa uspokojil s piatimi tisícami korún. Mali sme šťastie, dnes by zabavil všetko.“
V súčasnosti pokračuje výroba polovodičov vo firme ON Semiconductor Czech republic, a. s., predchádzali tomu viaceré organizačné štiepenia a zmeny a spolupráca s americkou spoločnosťou Motorola. Zhruba 1500 ľudí tak ostalo pracovať v elektrotechnickej výrobe. Kým v minulosti sa výroba súčiastok počítala na státisíce, dnes sú to miliardy integrovaných obvodov ročne.
Aj Tesla Orava rokovala po roku 1990 s niekoľkými zahraničnými partnermi o možnostiach spolupráce. Podľa Stanislava Abaffyho, niekdajšieho riaditeľa trstenského závodu Tesly Orava, je jednou z príčin zániku elektrotechnického priemyslu v Nižnej nezvládnutie týchto rokovaní. „Nové mladé vedenie podniku malo síce veľkolepé plány, ale chýbali mu skúsenosti a riadenie tak veľkého podniku nezvládlo. Nedokázalo sa správne zorientovať pri výbere partnera. Myslím si, že v tom čase mal manažment konať ráznejšie. Mohol radšej využiť spoluprácu s ázijskými a východoeurópskymi firmami, ktoré v tom čase mali záujem vstúpiť na naše a východoeurópske trhy.“
V roku 2000 doviedla klesajúca konkurencieschopnosť a úverová zadlženosť fabriku na Orave k úplnému úpadku a vyhláseniu konkurzu.
O tri roky na Orave
Na hornej Orave je málo rodín, z ktorých by niekto nebol teslákom. Valašsko si výročie svojej fabriky, ktorá zmenila mesto, okolie a životy ľudí, pripomenul veľkolepo. O tri roky čaká podobná úloha Nižnú, televízory začala vyrábať v roku 1957. Čo na to hovorí starosta Jaroslav Rosina, ktorý bol tiež teslákom? „Je to pre obec obrovská výzva. Máme kompletný archív závodného časopisu Teslák, z neho sa dá veľmi dobre predstaviť mnohé zo života Tesly. Žiaľ, výrobky sa nezachovali, nikto sa nepostaral o to, aby boli zabezpečené vhodným spôsobom.“
Obec chce preto poprosiť ľudí, ktorí staré televízory či rádiá ešte doma majú, aby ich nevyhadzovali, a na výstavu aspoň požičali.
„Nedá sa zabudnúť na roky, ktoré sme spolu v užitočnej spolupráci prežili,“ odkázal teslákom Rudolf Richter, ktorý v Tesle Orava pracoval 40 rokov a posledných desať ako riaditeľ. „V našom veku niet vari krajšej útechy ako vedomie, že celú silu mladosti sme venovali činnosti, ktorá azda nezostarne.“
Zopár odtajnených spomienok
Najväčšia fabrika svojho druhu nedávala tisíckam ľudí len prácu, ale aj materiál. Zadarmo.
Mnohí dodnes tvrdia, že keby po krachu výroby televízorov zlegalizovala fabrika všetky práce, ktoré jej zamestnanci robili načierno, prosperovala by dodnes. Hobľovačky, cirkuláre, hurkovačky, prípravky na výroby hotdogov, sifónu, ráfy na lesné plody - to všetko si dokázali v dielňach vyrobiť, dokonca z fabriky aj vyviezť. Fabrika poskytovala tiež zásoby látok, plechov, farieb, potravín ba i piesku a štrku.
Počet televízorov vynesených po častiach a zmontovaných doma si nikto netrúfne odhadnúť.
Vari nám to vtedajší šéfovia a vrátnici odpustia, ak zopár momentov z nevyčerpateľnej studnice spomienok z čias socializmu zverejníme.
■ Kdesi vo fabrike vkladali do kanalizačného potrubia polystyrén, na ktorý naukladali potrebné súčiastky. Potrubie ústilo do Oravy, tam už čakali kolegovia.
■ Keď sa alegorické vozy vracali z prvomájového sprievodu, nikto nekontroloval, či je na nich všetko, čím ich fabrika vyzdobila. Chlapi si pozhadzovali zveráky a iné náradie z idúceho auta rovno do dvora.
■ Lepidlo rakol vyzeralo ako mlieko, a ako mlieko sa aj zo skrinkárne vynášalo. Dovtedy, kým sa vrátnikom nestal pracovník skrinkárne.
■ Ukradnúť fúrik? Jednoduché. „Idem vyviezť piliny.“ Že sa chlapík vrátil bez fúrika, to už vrátnika nezaujímalo.
■ Niektorí tesláci spomínajú aj na odraté členky od antény v čižme, súčiastky skryté medzi odpadom, ktorý auto viezlo na smetisko, na žiarovku zavesenú na chrbte, a mnoho ďalších možností.
■ Vrátničky sa dali podplatiť oceľovými podpätkami na lodičky, aj tie sa vyrábali vo fabrike. „Hej, aj domov nás len tak pustili, ale druhý deň nás už nepoznali.“
■ Pod pojmom robota poč-ká, mysleli chlapi v dielňach iba robotu fabrickú. Ale, hoci mali prednosť fušky, plán vždy plnili na sto percent.
■ Uznávaným výmenným tovarom bola elektrónka PCL85. Bola to súčiastka, ktorá keď sa pokazila, behali po televíznej obrazovke pásy. Kto ju mal, zohnal všeličo podpultové aj mimo fabriky. „Zorganizovali sme ponad vrátnicu guľovačku - dopoludňajšia a popoludňajšia zmena. V snehových guliach sme však mali dobre zabalené pécéelky.“
■ Kamerami nezabezpečený úsek plota okolo fabriky mal strážiť vlčiak. Chlapi sa však so psom tak skamarátili, že po čase im slúžil ako schodík na preskočenie plota.
■ Keď vraj raz jednej tesláčke položil kňaz pri spovedi doplňujúcu otázku, či niekedy niečo nezobrala z práce, zhrozene povedala: „Panebože, veď ja som ani nevedela, že to je hriech.“
Lýdia Vojtaššáková
