DOLNÝ KUBÍN. „Dnes máme Bahamy,“ hovorí Janko, kráčajúc z Kuzmínova smerom ku Porubskej búde. „Veru, počasie vhodné aj na rande,“ dodáva Bohuš.
Vďaka za Oravu
V prípade nedostatku snehu účastníci absolvujú trať pešo, píše sa v pozvánke. V druhú februárovú nedeľu na jedenástom Zimnom trnkobraní sa na bežky len s láskou spomína. Bože, ako chýbajú. Nuda, spoliehať sa vo februári iba na vlastné nohy. Oproti vlaňajšku prichádza menej turistov, ani nie sedemdesiat. Hlavným stanom je chata Kuzmínovo. Trasy sú dve, 14- a 24-kilometrová, no čo partia, to iná cesta. Naša, štvorčlenná, má dvoch vodcov, velia vyjsť na Kuzmínovo zboku, lebo po zjazdovke je to vraj o ničom. Hneď pri tratiach nás zdraví veverička. Cez Vrchy prechádzame ku ohníčku pri Porubskej búde. Ďalšou zastávkou je Hrádok. Na mieste, kde sa stretávajú štyri chotáre, Bohuš ho volá zvrtlík, stretávame Milana s kamerou.
Z partie bežcov, už druhej, sa pristaví Rado, ušiel mu zlatý retriever Pluto. Schádzame ku Komjatnej, odtiaľ cez Lopatu naspäť k hrádockému monumentu. Tešíme sa z výhľadov na zasnežené kopce, z Oravy ako takej, všetci sme radi, že žijeme právu tu.
Klobúk dolu pred bežcami.
Život je skvelý
Trnky vyhnili, obdivujeme maňušky. Čudujeme sa, komu sa chcelo tak ďaleko trepať vrece plné fliaš od alkoholu. Ohník pri búde horí, kto môže a má chuť, dá si rum. Jano zas vysvetľuje diagnózu Bratislava, tak sa radšej rýchlo lúčime. Bohuš nás upozorňuje na výnimočne súmerný solitér smreka. Obaly z káblov v poslednom lese svedčia o tom, že bezdomovci ani v zime nezaháľajú. Leží tam aj zabudnutá slalomárska tyč, ak by sa niekomu zišla.
S úsmevom cez prekážky. FOTO: JÁN SOPÚCH
Na chate nechýba parádny guláš, rum ani pivo. Ako dobre, že nás, odradené zlou predpoveďou počasia a obavami z blata, Bohuš ráno presvedčil. Prekráčali sme sa k záveru, že život je vlastne skvelý.
Apropo, Pluto sa našiel na druhý deň v Komjatnej.
