Jakub Grman z Dolného Kubína je bežný vysokoškolský študent. Po ukončení sučianskeho bilingválneho gymnázia študuje, pracuje a užíva si v Bratislave. Jedného dňa sa zobudil s pocitom, že jeho ďalšie žitie takým spôsobom ako doteraz preňho nemá zmysel. Keď pri hľadaní alternatívy nachádza filozofiu budhizmu, začína sa mu v hlave formovať prinajmenšom odvážny nápad - cesta do Indie, miesta terajšieho bydliska Dalajlámu a podobne nábožensky významného Karmapu.
Tajné plány
Vyše 17-tisíc kilometrov dlhú cestu do Indie chcel Jakub prejsť pri čo najmenších výdavkoch za dopravné prostriedky a ubytovanie. A tak si naplánoval stopovanie, bývanie v stane alebo v príbytkoch členov serveru couchsurfing (surfovanie na gauči), s ktorými sa skontaktoval cez internet. „Najlepšie miestnu kultúru spoznáte, ak trávite čas s miestnymi,“ hovorí.
Prípravy na cestu trvali študentovi od leta do novembra. O svojich plánoch povedal iba pár najbližším priateľom. Mama sa o synovom dobrodružstve dozvedela iba tri dni pred odchodom.
Cesta sa začína
Nakoľko mal Jakub už precestovanú veľkú časť Európy a chcel vidieť niečo nové, prvé dva štáty - Maďarsko a Rumunsko prešiel veľmi rýchlo. „Jedna vec, ktorá ma v Rumunsku prekvapila, je, že veľmi veľa ľudí hovorilo dobre po anglicky,“ hovorí. „Neskôr som sa dozvedel, že je to preto, lebo inak by nemali šancu presadiť sa vo svete.“
V Turecku, ktoré leží za kultúrnym horizontom Európy, sa zdržal dlhšie. Navštívil také prírodné pamiatky, ako krasová oblasť Cappadocia či terasovitý termálny prameň Pamukkale. Už tu, na začiatku svojej cesty, zistil od skúsenejšieho cestovateľa, že jeho 38-kilogramový batoh je zbytočný. A tak sa väčšiny nepotrebných vecí vrátane variča, plynovej bomby a nabaleného jedla zbavil.
Stret kultúr
Kým mu ambasáda vybavovala víza do Iránu, stihol navštíviť Arménsko a Gruzínsko, kde ho hneď prvý deň strávený v meste Batumi okradli.
„Oproti pohostinstvu a nadmernej ochote Turkov mi pripadali Gruzínci chladní a odmeraní,“ hovorí Dolnokubínčan. „Nemal som z toho miesta dobrý pocit. Všade sa však nájdu nielen zlí, ale aj dobrí ľudia.“
Keď Jakub nemal po príchode do Batumi kde prespať, nočný strážnik rozostavaného luxusného hotela mu dovolil postaviť si stan na jednom z horných poschodí.
Vďaka návšteve Zakaukazu sa mu podarilo prekročiť trvanie tureckých turistických víz o jeden deň. Keď potom prechádzal colnou kontrolou na gruzínskych hraniciach v luxusnom béemvéčku, ktoré sa mu podarilo stopnúť, čakalo ho vyhostenie z krajiny a päťročný zákaz vstupu.
Irán mu hneď v prvých dňoch rozptýlil všetky predsudky, ktoré mu doteraz vnucovali médiá. Býval u iránskej rodiny, s patriarchom ktorej sa zoznámil opäť prostredníctvom couchsurfingu. A tak sa na pár týždňov stal úplným členom ich rodiny.
Keď sa Jakub opäť vydal na cestu, stopol muža z malej dedinky pri Perzskom zálive. A tak, aj napriek tomu, že mal namierené do mesta Shiraz, skončili u neho doma.
Ako takto zvnútra spoznával iránsku kultúru, zistil že Iránska islamská republika je zavádzajúci názov. „Podľa môjho odhadu 30, a možno až 50 percent obyvateľov je k vyznaniu donútených režimom,“ hovorí. „Okrem toho, známy ste-reotyp kompletne zahalených žien je tiež nepravdivý. Videl som aj pár takých skupín, ale na severe prevažovali ženy v jednoduchej šatke a rifliach.“
Jakub sa počas svojho pobytu v Iráne dokonca stal svedkom v médiách veľmi nafúknutej blokády Hormuzského prielivu, kedy Spojené štáty americké hrozili so štyrmi lietadlovými loďami na pobreží Iránu vojnou. „Zdalo sa mi, že to Iránčania vôbec nebrali ako reálnu hrozbu, život pokračoval ďalej ako obvykle. Vraj sú na niečo podobné zvyknutí aj viackrát do roka.“
Perla Orientu
Jakub pôvodne plánoval stopnúť loď v Bandar Abbase, ale po niekoľkodňovom snažení sa zmieril s lietadlovou dopravou a preletel do Mumbaia.
Príchod do nočného prostredia tohto najväčšieho mesta Indie opisuje slovami: To si jednoducho neviete predstaviť. „Je to úplne odlišné od hocičoho, čo ste kedy videli. Hluk, zhon, odpadky všade po uliciach.“
Keď sa mu nepodarilo po krátkej vychádzke na rikši skontaktovať sa s ďalším couchsurferom, tak sa pre istotu vrátil na letisko, kde strávil noc na múriku. Po zobudení ho čakalo prekvapenie. Hneď vedľa na múriku spal ďalší človek, ktorý bol, ako neskôr zistil, tiež cestovateľ. Dohodli sa, že budú teda chvíľu cestovať ďalej spolu.
Doteraz, celú cestu do Indie, sa Jakubovi darilo vďaka západniarskym zvykom byť relatívne čistý. No v Mumbai museli ísť všetky zábrany preč. „Vedel som, že ak tam chcem prežiť, nemôžem ďalej fungovať tak, že sa budem štítiť a strániť všetkého špinavého. V Indii je špinavé všetko. Každý svoje odpadky vyhadzuje rovno z okna alebo priamo pod nohy.“
Ako v raji
Keď spolu s jamajským spolucestovateľom trávil jednu z mnohých nocí na mumbaiskej železničnej stanici, jedna žena im pri spomienke možnej návštevy pláže ako prvú doporučila málo známu pláž v Gokarne.
To, čo na pláži Jakub našiel, len potvrdzovalo, aký výstižný názov Paradise Beach (rajská pláž) má. Ako keby nestačilo, že je jednou z najkrajších pláží na svete, obklopená kokosovými palmami a plná pozitívne naladených ľudí, má oproti ostatným plážam aj niečo navyše.
„Prvý deň som sa tam zoznámil s jedným Angličanom, ktorý tam chodí každý rok na tri mesiace relaxovať. Naznačil, že Paradise Beach má istú čerešničku na torte, no nechcel prezradiť, akú. Vraj zistím večer.“
Zistil. Keď sa vybral po zotmení zaplávať si, po ponorení do vody začal celý svietiť. Spôsoboval to fluorescenčný planktón nachádzajúci sa vo vode okolo pláže.
Po týždni strávenom oddychom a vylihovaním na pláži sa Jakub vydal do hlavného mesta Indie. Tam si mal vybaviť povolenie na vstup do pohraničnej časti Sikkimu, cieľa jeho cesty - stretnúť Jeho Svätosť Karmapu, hlavu školy Karma Kagyu, jednej z denominácií tibetského budhizmu.
Keď sa však v Delhi dozvedel, že Karmapa nie je v Sikkime, ale zdržiava sa v kláštore Gyuto pri Dharamsale, v Himachal Pradeshi, aj napriek už vybaveným vízam trasu pozmenil.
Vedel, že koniec svojej cesty má na dosah, a tak sa vydal navštíviť ešte blízke oblasti Kašmír a Pandžáb. Keď konečne dorazil do Dharamsaly, pripojil sa ku skupine ľudí s podobnými cieľmi a úmyslami, ako mal on sám. Viac ako mesiac tam strávil meditáciou, dobrovoľníckymi aktivitami a účasťou na prednáškach Jeho Svätosti Karmapy.
„Bol by som v Dharamsale ostal aj dlhšie, ale skončili mi turistické víza. Určite sa tam však niekedy vrátim.“
Meditáciou, rozmýšľaním a vyhodnocovaním prežitého dospel Jakub k poznaniu, že každá kultúra má v sebe niečo dobré, čo si môže človek osvojiť, z čoho sa môže poučiť. Skladanie mozaiky prežitého obohacuje a mení človeka.
Nie, nie som turista
„Prvé, čo sa vás ako belocha na východe pýtajú, je, či ste turista,“ hovorí Jakub Grman. „Na takúto otázku som sa vždy snažil odpovedať záporne a vysvetliť dotyčnému rozdiel medzi slovami turista a cestovateľ.“
Turistu Jakub vníma ako človeka, ktorý sa nechá doviezť do vybranej destinácie, pár dní si pospí v hoteli, nakúpi suveníry a nechá sa odviezť naspäť.
Cestovateľ, naproti tomu, je človek, ktorý sa snaží oblasť, jej ľudí a kultúru skutočne spoznať, a nie iba navštíviť pár miest, ktoré boli v katalógu označené za zaujímavé.
„Stopovanie je na spoznávanie krajín úplne perfektné. Keď ste v aute s neznámym človekom, máte šancu sa dozvedieť také veci, ktoré by vám inak ani nenapadli. Dostanete sa na miesta, o ktorých ste ani nesnívali. Ľudia, berte stopárov. Dajte im šancu, určite budete milo prekvapení. A ďalšia vec, ktorú by som vám poradil, cestujte. Pokiaľ možno do Indie. Nič na svete vás tak rýchlo nezmení ako cestovanie, a žiadna cesta vás nezmení tak, ako cesta za poznaním.“
Autor: Jakub Sládeček
