DOLNÝ KUBÍN. Pred šiestimi rokmi bolo v najväčšom oravskom meste 32 telefónnych automatov. Rok predtým dokonca o 18 viac. Keďže namiesto telefonovania slúžili ako reklamné plochy, a zabrať im dali aj vandali, po vlaňajšku ostali dva. A na celej Orave štyri. „Dávno som automat nevyužila, ale myslím si, že v núdzi môže poslúžiť,“ myslí si Iveta z Tvrdošína. „Mali by fungovať aspoň v mestách na autobusových a vlakových staniciach. Napríklad v Rakúsku to takto funguje. Využívajú ich hlavne cudzinci.“
Niekoľko eur mesačne
Počas minuloročnej celoslovenskej redukcie verejných telefónnych automatov vychádzala spoločnosť Slovak Telekom najmä z využiteľnosti jednotlivých prístrojov. „Prihliadalo sa aj na špecifické lokality, kde ich umiestnenie má naďalej opodstatnenie napriek nárastu využívania mobilných sietí,“ povedal zástupca spoločnosti Tomáš Palovský. Informáciu, koľko prístrojov odstránili na Orave, nemá k dispozícii. Uvádza, že pred desiatimi rokmi ich bolo na Slovensku viac ako 16-tisíc. Nechali dvesto, plánujú ich prevádzkovať aj napriek tomu, „že už nemáme túto povinnosť“.
V Dolnom Kubíne sú dva automaty, na Radlinského a Nemocničnej ulici. Ďalší je na internom oddelení trstenskej nemocnice a posledný v novotskom domove dôchodcov.
Priemerný výnos na jeden automat je niekoľko eur mesačne. „Pričom prevádzkové náklady sa môžu vyšplhať až ku stovkám eur z dôvodu porúch alebo poškodení,“ dodal Palovský.
Nič neplatí na sto percent
Spomienky na telefonovanie z búdok či automatov na budovách dnes vyvolávajú úsmev. „Zápalkou sme zdvihli okienko Vhoďte minci, hodili korunu, a mali sme nonstop kredit. Vytočili sme vari 15-miestne číslo do Rakúska a počúvali sme pesničky,“ spomína Štefan z Dolného Kubína. „Ešte by som ho možno doma našiel.“
Časy bez mobilov, kedy bolo treba zháňať drobné a modliť sa, aby fungovala karta, nechýbajú ani Dolnokubínčanke Márii. „Niekedy to bola sranda, hlavne, keď ste sa s niekým nepochopili. Ja na linke u rodičov, priateľ pri búdke v meste. Ja, že príde, on, že ja prídem. Jeden nechodil, druhý nechodil. On sa vybral k našim, ja do mesta. Štyri hodiny sme sa nevedeli stretnúť. Dnes vám človek stojí pred nosom a voláte mu, kde je.“
Andrej najviac využíval telefónne búdky na vojne. „Zavolal som do susedov, ktorí mali pevnú linku, aby šli po mamu, že zavolám za hodinu. Čakával som na pive.“ Mobil mu uľahčil život, no vidí aj nevýhody. „Slovo stratilo váhu. Teraz každý povie, dobre, ale ešte ti zavolám. Keď sme sa večer na pive dohodli, že ráno ideme na poľovačku alebo na ryby, tak to platilo. Teraz ja síce vstanem, no kamarát zavolá, že nejde, lebo je chorý. Vďaka mobilu má každý rezervu. Nič neplatí na sto percent.“
