Spolužiačky sa do mesta prisťahovali zhruba pred dvoma rokmi. Každá z iného konca okresu. Dochádzanie do školy bolo pre ne pridrahé a časovo náročné, tak si našli podnájom. Mestský život pohltil dievčatá z dediny veľmi rýchlo.
Pochybná minulosť
Ako sa neskôr Dana dozvedela, Oto má pochybnú minulosť. Na podmienku ho prepustili z basy, navyše, súd sa zaoberá jeho ďalším trestným činom. Postupne jej to prestalo vadiť, rovnako ako aj jeho čoraz častejšie návštevy. Dokonca súhlasila s jeho návrhom, aby mu aj ona pomohla s obchodom. Keďže jej rodičia nemali peňazí nazvyš, a čo jej dali na podnájom, premárnila v baroch, zobrala aj distribúciu drog. Prečo nie, trocha omamných látok mali dievčatá aj pre seba.
Bratova autonehoda
Domov na dedinu prestala Dana chodiť po druhom rodičovskom združení. To už rodičia čosi šípili. Boli to jednoduchí ľudia, viac sa za ňu modlili, ako by jej boli nadávali.
Že život nie je vždy ružový, si maturantka uvedomila po bratovej ťažkej autonehode. Stana jej bolo ľúto, do nemocnice za ním chodila skoro každý deň. Jeho ťažké zotavovanie sa po úraze ju aspoň trocha vrátilo do pôvodných koľají.
Začala si uvedomovať, že on tak veľmi túži dostať sa do normálneho života a ona z neho odchádza.
Zo spoločného podnájmu, v ktorom bývala s Petrou, a čoraz viac aj s Otom, sa odsťahovala, keď sa tam on nasťahoval. Onedlho jej však začali chodiť esemesky, že má vrátiť dlžobu.
Po dvoch mesiacoch
„Hej, čo sa neotočíš, keď na teba volám?“ zaznelo, keď Dana s bratom prechádzala po námestí. Obzrela sa a - dostala úder do tváre.
„Vráť mi tých päťsto eur,“ nástojil Oto.
„Stokrát som ti povedala, že už som ich dala tvojej družke Petre.“
Nedal si povedať. „Tak poďme spolu za ňou, nech to potvrdí.“
Odmietla - dostala ďalší úder.
Keď sa do vymieňanie si názorov zamiešal Danin brat, využila chvíľu a vytočila núdzovú 158. Stihla povedať iba pár slov. Oto jej vytrhol telefón z ruky a hodil o zem. Spojiť s políciou sa snažil aj Stano.
„Nemiešaj sa do toho, lebo zmlátim aj teba,“ jasne dal Stanovi najavo, kto je silnejší. „Nebojím sa ťa, to si odskáčeš,“ kričala Dana.
„Tá huba, ktorá to povedala, bude bolieť,“ útočil Oto. Zbadajúc skupinku ľudí, ktorá smerovala k nim z opačného konca námestia, rýchlo utiekol.
Dana išla na políciu, odtiaľ priamo do nemocnice na vyšetrenie. Lekár konštatoval opuch ľavého líca a hornej pery.
Hlavné pojednávanie
Nie všetko sa v priebehu vyšetrovania a pred súdom zhodovalo. Opakované hrozby ublíženia na zdraví, dokonca i zabitia uvádzala Dana i Stano vo výpovediach. Oto tvrdil, že obaja boli nadrogovaní či opití. Dana ukázala výhražné esemesky, ktoré jej prichádzali z čísla, ktoré používala Petra i Oto. Oto zdôvodňoval päťstoeurovú dlžobu neuhradením spoločných nákladov na byt a tiež nezaplatením drog, ktoré jej dal na distribúciu. Dana vraj dlh už vrátila. On chcel, aby išla s ním za Petrou, ona sa bála byť s nimi sama. On jej dal ultimátom, že ak do hodiny peniaze nedonesie, zbije ju. Ona počula, že ju zabije. Ona povedala, že jej vytrhol telefón z ruky, on, že iba nechtiac do nej drgol lakťom a vypadol jej z ruky. Oto kričal na Stana, že ak sa bude do toho motať, zmláti aj jeho. Stano bol menší a slabší, radšej sa snažil volať políciu, ako by sa mal púšťať do pästného súboja.
Znalecké posudky
U svedka Stanislava, brata poškodenej, nezistili znalci žiadnu duševnú chorobu v zmysle chorobomyselnosti, jeho inteligencia je však v pásme podpriemeru, čo je dôsledkom poranenia hlavy a mozgu pri dopravnej nehode. To však nemá vplyv na jeho dôveryhodnosť pred súdom. Môže sa však prejaviť zabúdaním detailov, avšak jeho výpoveď by nemala byť skreslená. Je síce chudobná, ale sám nemá tendenciu rozširovať výpoveď vymyslenými faktami.
Dana pred súdom priznala, že predtým užívala drogy, no už je čistá. Aj v posudku znalci uviedli, že niet dôvodov jej neveriť. Užívanie stimulujúcich látok v minulosti neovplyvnili jej rozpoznávaciu a ovládaciu schopnosť, neovplyvnili ani pamäť. Nemá tendenciu klamať a skresľovať prežité udalosti.
A čo Oto? Zo záznamov a správ o povesti obžalovaného súd vedel, že ide o mnohonásobného páchateľa trestných činov, dokonca aj aktuálne prebieha voči nemu trestné stíhanie v inej veci. Navyše, zločin, pre ktorý sa ocitol pred súdom teraz, spáchal počas plynutia skúšobnej doby podmienečného prepustenia. Čo všetko mal na rováši? Trestný čin nedovolenej výroby a držby omamných látok, prečin krádeže v spolupáchateľstve i ublíženie na zdraví.
Výpovede dvoch strán
Vo všeobecnosti platí, že pozícia obžalovaných, ktorí sa usilujú niečo zamlčať, je objektívne ľahšia oproti pozícii tých ľudí, ktorí pravdivo opisujú, čo sa v skutočnosti stalo. Prvej skupine totiž stačí popierať a tvrdiť, že v danom čase a na danom mieste sa nič nestalo, čo ani pri opakovaných výsluchoch nie je náročné zopakovať. No druhá skupina musí pri každom výsluchu vždy odznova podrobne opisovať skutočne prežité udalosti. To, pochopiteľne, nemusí byť, zvlášť pri násilnej trestnej činnosti, navzájom zhodné. Súd teda môže akceptovať, že obeť vyhrážania nie je objektívne schopná zapamätať si doslovný text výhražného prejavu, a pri opakovaných výsluchoch ho nevie vždy presne zopakovať.
Päťsto eur mimo hry
Ak teda Dana a Stano neopisovali úplne zhodne poradie a znenie vyhrážok, súd to nepovažoval za rozpor vo výpovediach. Že sa skutok stal, potvrdzuje lekárska správa a už v nej Dana uviedla, že zranenia jej spôsobil obžalovaný.
Napokon, ani Oto nepoprel konflikt, ani to, že Danu volal k družke, aby povedala, či jej peniaze dala alebo nie. Namietal iba hrubosť komunikácie. Napokon priznal tieto slovné hrozby: Tá huba, čo to povedala, bude bolieť; Tak ťa nakopem, že si mesiac nesadneš na riť; Chceš ma donútiť, aby som sa nezdržal a vypálil ti? Však by som ti zlomil sánku, dievča.
Súd sa nezaoberal tým, či Dana bola obžalovanému dlžná päťsto eur. Ak by aj bola, nemôže sa on domáhať svojich práv nezákonne.
Vymeranie trestu
Prísnejšie, ale nie neprimerane posudzoval súd Otov zločin vydierania. Vzhľadom na opakované spáchanie zločinu zvýšil dolnú hranicu základnej trestnej sadzby, ktorá je dva až šesť rokov, o polovicu. Vzal do úvahy aj ďalšie ustanovenie zákona a zvýšil hornú hranicu o tretinu. A tak rozhodoval v rozmedzí štyroch až ôsmich rokov odňatia slobody.
V ňom zavážil najmä fakt, že terajší zločin spáchal v čase podmienečného prepustenia z väzenia, v ktorom bol za iný zločin. Výsledok – sedem rokov v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
