Prišli na hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Mnohí predtým čítali rozprávky o Hrapinoskovi. V poslednej rozprávke sa píše, že chodí každý rok pred Vianocami na niektorú štátnu hranicu a čaká, kto ho zavolá na veľké sviatky.
Vlani, napríklad, bol na hranici Slovenska a Ukrajiny. Cez colnicu ho nepustili. Nemal platný pas potvrdený mnohými pečiatkami a podpismi. Tak podišiel mimo colnice o trochu ďalej a prekročil líniu pomyselnej hranice. Vrátili ho. Podišiel k ďalšej colnici. Vrátil sa s eskortou. Pohrozili mu, že „ešte raz a bude zle“.
Do auta ho vzal akýsi Maďar, ktorý vedel po slovensky. Povedal: Poďte so mnou, k nám vás pustia. Nepustili. Ten, kto mal službu, bol dobre schovaný nacionalista. Svoj nacionalizmus skrýval pod mikroskopickou kontrolou každého dokladu. Hrapinosko mal len občiansky preukaz. V občianskom sa dobre ukrytému nacionalistovi nezdalo, že celé číslo nebolo čitateľné.
Dobre ukrytý nacionalista bol nadriadený slabému colníkovi, s ktorým mali spolu službu. Ten nikdy nemal svoj názor. Vždy sa podriadil názoru toho, ktorý mu bol nadriadený, a - mal pokoj až do výslužby.
Hrapinosko sadol do auta a odfrčal na hranicu s Poľskom. Poľskí colníci mu povedali: Nezastavujte, poznáme vás. Hrapinosko pridal plyn, zastavil až v Jablonke, vypil si kávu a pokračoval do Nového Targu. Najedol sa, nakúpil darčeky pod stromček a odfrčal najkratšou cestou smerom na Česko.
Odbočil na Južnú Moravu, na Znojemsko. V Jaroslavicích si dal dobré jedlo, v Mikulove sám seba ponúkol kvalitným vínom. A pretože toho vína bolo viac ako dosť, v Mikulove zostal. Prenocoval na zámku. Ráno ho zámocký pán prebudil moravskou slivovicou. Dvakrát Hrapinoska striaslo od tej dobroty. Povedal: Je mi tu dobre, tu zostanem.
Nezostal. Našla si ho najnovšia kamarátka Božena, vzala ho skrátka. Povedala: Ty si, môj zlatý Hrapi, všetky svoje aj moje peniaze minul. Tak ich najprv zarobíš.
A povieš mi, kde ich zarobím, moja krásna? No kde? zastonal Hrapinosko ani nie zo zúfalstva, skôr z bolesti hlavy, lebo ani v slávnom Mikulove neodporúčali „pánom ni bedárom, míchat víno se slivovicú“.
Hrapinosko sa vyspal z malej opice, naštartoval svojho Chryslera M 66 a z malého okienka zavolal: Ja sa vrátim! Pneumatiky zakvílili, takmer nehlučný motor zaspieval pieseň rýchlosti, bezdušové pneumatiky odstreľovali z kolies skalky.
Prišiel na Slovensko, do Skalice, na oslavu vinobrania. Desať ľudí sa s ním zbratalo, päť pohádalo, mnohí sa s ním so spevmi lúčili na okraji mesta. Harmonikár mu zahral Pochod pútnikov. Hrapinosko sadol do autíčka a zvolal: Ja sa vrátim!
Zastavil sa až na Kysuciach, v Čadci. Na námestí sa práve konala súťaž v ochutnávaní tradičného vianočného pečiva. Hrapinosko vybral z kufra maličkú pekárničku, spustil motorček, ktorý mu vyrábal elektrinu, vytiahol tablicu, múku, cukor, vodu si nabral z potôčika, mlieko kúpil od sedliaka v Svrčinovci. A začal piecť na malej lúčke za dedinou oblátky. Neboli to tradičné oblátky. Mali síce podobu oblátok, no keď ich dal okoštovať ľuďom, ktorí sa pozerali na tohto divného pekára, nemohli sa nasýtiť.
Všetci si kupovali Hrapinoskove oblátky, lebo boli chrumkavé a mali nenapodobniteľnú chuť. Pekárnička piekla, piekla, oblátok pribúdalo. Ľudia si chceli kúpiť viac, do zásoby, no Hrapinosko povedal: Keby som čo len jednu oblátku predal, moja pekárnička prestane piecť.
Jeden zvedavý pán Hrapinoskovi núkal peniaze, že pekárničku kúpi pre svoje deti. To sa nedá, povedal Hrapino, pekárnička pečie iba na Vianoce všetkým ľuďom. Keby som ju predal, zostal by z nej ďalší prístroj do odpadu.
Potom urobil na lúčke zelenej po sebe poriadok. Do auta zbalil všetko. Potom vybral z auta kosisko a kosu, namontoval si ostrú kosu. Tam, kde mal svoj stánok, vykosil trávu, hrabličkami pohrabal na hŕbočku, omrviny tiež pozbieral, dal ich do mištičky, ochutil ich, a ponúkol mačičke. Zvedavá a hladná pustila sa do jedla. O chvíľu pribehli ďalšie mačky. Netlačili sa, jedna skončila, podišla k mištičke ďalšia. Desať sa ich vystriedalo. Všetky sa oblizovali, ľahli si pekne, vedľa seba a naraz zamiaukali, akoby poďakovali.
Hrapinosko počul o slávnom Trstenskom trhu na Námestí P. O. Hviezdoslava. Neďaleko pomníka padlých hrdinov zaparkoval. Vytiahol z kufra svoju pekárničku, vymenil v nej valec, porozkladal si všetko, čo potreboval. Na malej tablici urobil cesto. Upiekol prvého maskáľa. Voňal, bol chrumkavý, akurát pomastený, škvarky boli vypražené. Maskáľ sa v slinách rozpúšťal. Každému chutil, tak, že ho zapíjal burčiakom nad ránom dovezenom zo Slovenského Grobu alebo ročným vínom z Modry. No stalo sa, aj nestalo, vežové hodiny ukazovali desiatu a posledné maskáľe sa predali.
Čo teraz? Predajcovia boli len predavači, neboli výrobcovia. Výrobcovia šli na snem do Krakova, rokovalo sa o spolupráci slovenských a poľských pekárov, ktorí by podľa receptu pani Anny Moskáľovej napiekli na budúce sviatky maskále pre všetky okolité dediny. Čo sa tu dá robiť, keď je všetko proti mne? bedoval najväčší výrobca maskáľov na pohraničí Oravy a Poľska Jano Brdko z Boruslowa. Len sa tuto pozrite - plná kuchyňa, plná špajza, plná obývačka, plný sklad. Maskále boli aj na polici, ba aj na ulici poukladané na starých tanieroch hotové, len ich zohriať na sporáku, neutrpieť škodu dáku. Stalo sa, dobre sa stalo.
Prišiel Hrapinosko, zaparkoval, vybral z auta jednu pekárničku. Upiekol prvého maskáľa. O chvíľu ho dvaja hladoši schramstli, Hrapinoskovi zostal v ruke len kúsok. Skryl si ho do rukáva, podišiel k pekárničke, vložil do nej kúsoček z maskáľa a Hrapino mal v ruke nové cesto. Upiekol ho za chvíľu.
Za hodinu a tri minúty mali napečené pre tri dediny. Hrapinosko zvolal od zázračnej pekárne: Ja sa vrátim! Stačí, keď každý človek pred budúcimi sviatkami urobí dobrý skutok.
