SUCHÁ HORA/KLÁŠTOR POD ZNIEVOM. Narodil sa v Suchej Hore ako desiate z jedenástich detí. Až krátko pred tridsiatkou sa rozhodol, že vstúpi do seminára. Rozhodnutie nebanuje. Kňazstvo ho stopercentne napĺňa. Je šťastný, že môže pomáhať ľuďom v núdzi, odkázaným na pomoc druhých. Pred piatimi rokmi založil v Kláštore pod Znievom dnes už jeden z najväčších útulkov pre bezdomovcov, drogovo závislých a alkoholikov na Slovensku.
Drží sa hesla, že každý človek má právo na dôstojný život a bývanie. Rozprávali sme sa s farárom Vladimírom Maslákom, predsedom Občianskeho združenia Dobrý pastier.
Nechýbal vám v prvých rokoch seminára svetský život, keďže ste sa dali na cestu kňaza až takmer ako tridsaťročný?
Vôbec. Dobrodružstvo vtedy len začalo. Kňazský život je neskutočne dobrodružný. Kedysi sme nemali prístup k toľkým filmom ako dnes. Opakovane sme pozerali Winnetoua, dobrodružné filmy, ak sa nám ho vôbec podarilo zohnať na kazete. Teraz mám toto dobrodružstvo naživo. Ľudia, ktorí sú u nás, majú veľmi pestrý život.
Kedy a prečo ste sa rozhodli, že chcete pomáhať ľuďom bez domova a závislým?
Po ukončení štúdia som pôsobil na mnohých miestach, ako kaplán aj správca farnosti. Raz ma umiestnili do malej farnosti pri Prievidzi, kde bolo aj protidrogové zariadenie. Začal som pracovať ako kňaz, aj ako dobrovoľník v zariadení. Mnohí vyliečení nemali po terapii kam ísť. Bolo to v zime, niektorí ma oslovili, či by nemohli prísť na faru, pretože nemajú kde spať. Prijal som ich, našli si prácu. Ani neviem ako, zrazu nás bolo na fare desať. Keď k nám prišiel biskup Rudolf Baláž, spýtal sa, načo sa toľkí tlačíme na malej fare. Povedal mi o opustenom kláštore v Kláštore pod Znievom. Vraj ak si ho opravíme, môžeme tam žiť. Hneď v ten deň som sa tam vyrazil pozrieť. O pol jedenástej v noci som volal pánovi biskupovi, že to beriem.
V akom stave bol kláštor?
V hroznom, nič nefungovalo. Pred rokmi odtiaľ odišli rehoľné sestry, neskôr aj kňazi, zostala len prázdna budova. Pol roka nešla voda ani elektrina. Postupne sme to opravovali. Chlapci boli veľmi pracovití, robili, čo mohli. Postupne sme sa rozrastali. V máji 2008 sme tam prišli desiati, do konca roka nás už bolo dvadsaťpäť.
Aké boli prvé mesiace?
Krásne a zároveň veľmi ťažké. Museli sme sa dlho uskromňovať. Často sme nemali čo jesť. Bežným nedeľným jedlom boli kolienka s lekvárom, alebo len špagety. Ale vládla medzi nami skvelá atmosféra. Chlapci sa veľmi radi modlili.
Vladimír Maslák, riaditeľ najväčšieho útulku pre bezdomovcov na Slovensku.
Ako k vám ľudia prichádzajú?
Sami, alebo na odporúčanie tých, ktorí nás poznajú. Máme veľa ľudí, ktorí sa ocitli na železničnej stanici vo Vrútkach. Často nám ich odtiaľ buď niekto pošle, alebo prídu sami.
Prišli z väzenia, z ulice, z liečby, z detských domovov. Len tak náhodne z nemocnice.
Koľko váš už je?
Zrejme sme presiahli stoosemdesiatku.
Ako dokáže fungovať taká veľká komunita?
Ešte lepšie, ako keď sme boli desiati. Máme systém, pevný program, podľa ktorého ideme, a funguje to. Ľudia majú pracovnú terapiu a držia sa jej. Dosť sa modlia, ráno začíname modlitbou, na obed sa modlíme ruženec, večer je svätá omša. Každý má svoje miesto, svoje zázemie, pracovné zameranie. Sú radi, že sú u nás, často hovorievajú, že im pomáha zmysluplná činnosť.
Čo robia?
Máme polia, hospodárske zvieratá, živočíšnu i rastlinnú výrobu, kováčske, zváračské, stolárske dielne, práčovne, kuchyne. V týchto dňoch čistíme okolie kláštora, máme rôzne záhrady. Chceme byť sebestační, aby sme si všetko dokázali vyrobiť sami a aby sme aj mohli pomôcť iným.
Ako je to s peniazmi?
Zhruba štyridsaťpäť ľudí máme zamestnaných. Vyšší územný celok financuje energie a platy zamestnancov. Ostatné peniaze si vieme zarobiť tým, čo robíme. Ľudia, ktorí sú u nás, platia sedemdesiat percent zo sociálnej dávky, zvyšok si odkladajú. Majú stravu, ubytovanie, prácu a ešte si aj čo-to vedia ušetriť.
Hovorí sa, že sú to ľudia z okraja spoločnosti, bezdomovci, bývalí narkomani, alkoholici. Nebáli ste sa, ako budú u vás fungovať?
Nie. Som toho názoru, že v živote to funguje, ako keď vkročíte do miestnosti krivých zrkadiel. Keď sa do prvého zamračíte, všetky zrkadlá na vás hodia zamračenú tvár. Keď sa usmejete do prvého, aj ostatné sa na vás budú usmievať. Keď my ukážeme trochu dobra, láskavosti, človek, ktorý k nám príde, reaguje podobne. Sú to ľudia, ktorí boli na okraji spoločnosti. Niektorí však majú aj po dve vysoké školy a neraz až žasnem, aké hodnoty sa v nich ukrývajú. Každý človek je objektom lásky, od každého sa možno učiť, každý má niečo, čím nás môže obohatiť. Aj ja sa od nich mnohé učím.
Čo napríklad?
Sú veľmi jednoduchí a stačí im málo. Nevadí im, keď musia spať v kotolni, možno aj traja- štyria. Sú radi, že majú teplo, vedia sa tešiť z mála. Ani život u nás nie je ľahký, ale oni sa nesťažujú. Nenarodili sa takí, akí sú dnes. Mnohí majú bohatý život, no spoločnosť ich vylúčila a možno nielen pre ich chybu, ale aj pre systém, v ktorom žijeme, sú tam, kde sú. Dnes je ľahké dostať sa na ulicu. Sú to silné osobnosti, majú mnoho odžitého. Nedávno k nám prišiel jeden inžinier, keďže je nás veľa, sklady sa míňajú. Preto sme už pre neho mali len jedny botasky. Síce boli značkové, ale obidve ľavé. No on si ich zobral a nosí ich, nevadí mu, že sú rovnaké a nikto iný si ho nevšíma, neposmieva sa mu. U nás ľudia netrpia komplexom menejcennosti, sú spokojní aj s málom.
Práca na hospodárstve. FOTO: OZ DOBRÝ PASTIER
Sú všetci takí vďační, alebo niektorí po pár dňoch prísneho režimu radšej ujdú?
Mnohí si to vážia stále, ale niektorým náš systém nie celkom vyhovuje. Odídu, ale rýchlo zbadajú, že vo svete na výber veľmi nemajú. Opätovne sa k nám prihlásia a potom si už vážia, čo majú. Máme prípady, že odišli a prišli aj opakovane, no teraz by ich už od nás ani pármi koní nevytiahli.
Ako vnímate ľudí žobrajúcich na ulici?
Keď vidím, že niekto pýta peniaze, dám mu 50 centov, hoci viem, že ich použije na alkohol. Možno ak by peniaze na fľašu nezohnal, nemusí sa dožiť rána. Druhý deň mu dám stravný lístok, tretí alebo štvrtý deň ma už čaká. Pozvem ho na kávu, ponúknem, že môže prísť k nám. Dohodneme sa, že druhý deň pôjdem na obed okolo a ak tam bude, zoberiem ho. Neraz sa mi stalo, že už dve hodiny skôr tam muž stál a čakal ma.
Treba dať týmto ľudom šancu, nikto z nás nevie, ako dopadne. Nedávno k nám mali prísť dvaja muži, ráno však došiel len jeden, druhý cez noc zamrzol. Nikoho by sme nemali odsudzovať, pretože alkoholik či bezdomovec síce má zranenú dušu, ale môže mať veľké srdce.
Robíte neľahkú a záslužnú prácu.
Myslím, že nerobím nič mimoriadne. Možno ani to, čo mám. Občas si pripadám ako trabant, ktorý ide hore Donovalmi, poriadne dymí, za ním kolóna a na zadnom nárazníku mám nápis - Prepáčte, robím čo môžem. Rozhodol som sa v službe pomáhať ľuďom. Nikoho neodsudzujem za to, aký je, chcem mu pomáhať, rešpektovať jeho ďalší vývoj. Netreba človeka niekam tlačiť, ale ponúknuť mu možnosti na rozvoj.
U vás sú len muži?
Áno, ale v susednej dedine je útulok pre ženy, o ktoré sa starajú rehoľné sestry. Teraz ich tam je desať, všetko bezdetné ženy.
Nehádajú sa muži, keď ich je toľko pokope?
Nie, absolútne, ale neviem si predstaviť, ako by to vyzeralo naopak, keby sme mali stoosemdesiat žien. (Smiech)
Vyzerá to, akoby u vás všetko fungovalo ako hodinky.
Samozrejme, problémy sú, mnohí chlapci majú zdravotné ťažkosti, aj exekútori nás naháňajú. Riešenie všetkých problémov je však vo viere. Keď sa človek obráti na Pána Boha, zvládne mnoho. S vierou v srdci sa dá prejsť cez všetky úskalia. A títo ľudia u nás vieru v srdci buď objavia, alebo si ju očistia, idú za tým a drží ich nad vodou. Je pre nich veľmi veľa, keď u nás nájdu domov, ľudí, ktorí ich neodsudzujú. U nás neexistujú komplexy, predsudky. Minulosť všetkých ľudí zostáva pri bráne, u nás je len prítomnosť. Neposudzujeme človeka, aký bol predtým, ale pozeráme na to, že každý má možnosť zmeniť sa na lepšieho človeka.
Vláčik Dobrý pastier. FOTO: ARCHÍV OZ DOBRÝ PASTIER
Nestáva sa, že by niektorí, bývalí závislí, chceli do útulku prepašovať alkohol?
V centre je zakázané piť. Teší ma, že sami chlapci dbajú, aby u nás nikto nepil. Často opakujú, že keby som dovolil byť u nás niekomu, kto má vypité, urazil by som tých, ktorí sú už päť či šesť rokov čistí. Opitý u nás nemá miesto, môže prísť ktokoľvek, ale triezvy.
Čo vám táto práca dáva?
Obohacuje nás o zásluhy pre večnosť, asi ako každého jeho práca. Mám z nej radosť. Je pre mňa zážitok, mať týchto ľudí pri sebe, tešiť sa z toho, že sú šťastní a spokojní.
Ako u vás vyzerá Štedrý deň a večer?
Štedrý deň sme doteraz trávili spoločne v ZOO, doma sme nechali len tých, ktorí varia. V zoologickej sme boli len my a zvieratká. Ale už to asi zrušíme, lebo sa nevmestíme do dopravných prostriedkov. Máme bežné povinnosti, chlapci sa radi zapájajú do chystania stolovania, každý chce prispieť ku krajšej vianočnej atmosfére. Večeriame spoločne, ako jedna veľká rodina. Vidieť takmer dve stovky spokojných sŕdc, ktoré majú čo jesť, majú dobré zázemie a okolo seba ľudí, ktorých majú radi, je pre mňa najväčší zážitok a najväčší dar. Nič iné si na Vianoce ani neprajem.
Nemali ste niekedy chuť skončiť s tým?
Nikdy. Myslím, že mám krásny život, keby som sa mal stokrát rozhodovať, stokrát sa rozhodnem takto. Je to moja rodina, sú pre mňa všetkým, sú zmyslom môjho života. Myslím, že každý človek potrebuje vedieť, že ho niekto druhý potrebuje.
