LIESEK. Organový zvuk ho zlákal ako malého chlapca v kostole. Už vtedy si zaumienil, že sa raz na tento kráľovský nástroj naučí hrať. Lákala ho však aj medicína. Najskôr sa dal na hudbu, neskôr k umeleckej škole pridal aj vedeckú. Dnes 31-ročný Milan Horňák pracuje v Hornooravskej nemocnici a vo voľnom čase hrá na klavír, sem-tam rozozvučí aj organ v trstenskom kostole.
Zaujímavé začiatky
Obaja Milanovi starí otcovia hrali na husliach. Roky však o tom ani netušil. Hudba sa mu páčila, no nie husľová, ale organová. V detstve sa z kníh sám naučil noty, hrať však nemal možnosť. K organu sa prvýkrát dostal ako sedemnásťročný, keď prišiel do dediny odborník ladiť nový nástroj. „Zavolal ma, aby som mu pomohol,“ spomína Milan.
Mladík využil príležitosť a profesora, ktorý v tom čase učil aj na konzervatóriu, sa opýtal, či by aj on nemohol študovať hudbu. „Nechodil som na umeleckú školu, hrať som vôbec nevedel. Profesor mi odporučil svoju bývalú žiačku Júliu Habovštiakovú. Oslovil som ju a ona ma ochotne dva roky pripravovala na prijímačky na konzervatórium. Na začiatku bolo najťažšie zladiť ruky s nohami. Prišlo to však akosi samo a za pár týždňov mi hra pripadala celkom jednoduchá.“
Milana na vytúženú strednú školu zobrali. Po nej išiel na vysokú školu múzických umení. Talent sa v jeho prípade určite nedá zaprieť. Ešte ako študent na konzervatóriu hrával v kostole sv. Barbory v Žiline. Počas štúdia na vysokej škole pôsobil ako chrámový organista v Modrom kostolíku v Bratislave. Z času na čas zahral aj domácim, v lieseckom kostole.
Sen – hrať v katedrále
Vďaka súťaživému duchu sa Milan posadil aj za svetové organy. Hral v Opave, Prahe, Salzburgu, Eissenachu, vycestoval dokonca až do amerického Chicaga. „Každý organ má svoje čaro, každý ma niečím upútal,“ rozpráva mladý umelec z Liesku. „Hral som na rôznych nástrojoch vyrobených v rôznych obdobiach, pre ktoré bola typická buď dobová architektúra, dispozícia, alebo farba zvuku.“
Srdcu najbližší je však Milanovi organ v trstenskom Kostole sv. Martina. Cvičil na ňom počas štúdií. „Podľa mňa je jeden z najlepších na Orave.“
Jeho snom je niekedy si zahrať na organe francúzskeho organára Aristida Cavaille-Colla. „Jeho organy sú najmä v katedrálach, keďže tieto veľkolepé stavby si vyžadujú aj veľkolepý nástroj.“
Skúsenosti z Nemecka
Dnes sa však už Milan Horňák profesionálne hraniu na organ nevenuje. Ešte ako tretiak na výške si totiž zaumienil, že vyskúša ešte jednu vysokú školu, o nič jednoduchšiu. Prihlásil sa na medicínu. „Priťahovala ma odmala, rovnako ako organ,“ rozpráva. „Stará mama bola bylinkárka, páčilo sa mi, ako pomáhala ľuďom, ako im vedela poradiť. Videl som, že to, čo robila, malo význam.“
Milan ako lekár. FOTO: ARCHÍV MH
Niekoľko mesiacov zvládal obec vysoké školy. Potom si však musel vybrať, na obe nemal čas. Vybral sa cestou lekárstva. Lákala ho chirurgia. „Tým, že som hudobník, som mal pocit, že musím v medicíne hľadať niečo, kde využijem svoju zručnosť. Chirurgia bola to pravé orechové.“
Po doštudovaní pôsobil štyri mesiace v nemocnici v Nemecku. Oveľa spokojnejší je však v malej oravskej nemocnici. „V Nemecku má lekár všetko, čo potrebuje, prístroje, vybavenie, aj finančné ohodnotenie je iné. Človek je však ďaleko od rodiny, a ani práca od skorého rána do neskorého večera nie je bohviečo.“
Umenie a veda
Na prvý pohľad sa môže zdať, že hudba a medicína nemajú nič spoločné. Milan je však presvedčený o opaku. „Ako kedysi povedal Theodor Billroth, klavírny virtuóz a chirurg, spoločným menovateľom umenia a vedy je predstavivosť. Veda a umenie majú veľa spoločného. Hudba je pre mňa perfektný nástroj odreagovania. Po ťažkom dni v práci hneď po príchode domov sadám za klavír a hrám. Vďaka tomu prídem na iné myšlienky.“
Milan sa od minulého roka naplno venuje medicíne, pracuje na trstenskej chirurgii. V lekárstve sa stopercentne našiel, o tom, že by presedlal na profesionálnu dráhu hudobníka, neuvažuje. Čo mu ide lepšie, si povedať netrúfa.
„Vlohy treba mať na jedno, aj na druhé a obidva odbory sú ťažké. S hudbou mám viac skúseností, ale necvičím, s chirurgiou menej, ale viac sa jej venujem a naberám nové skúsenosti. Pri tom mi pomáhajú starší kolegovia, chirurgovia, najmä Vojtech Koleják, ktorý je mojím tútorom.“
