Vtedy, pred rokmi mnohými, v prvej triede ľudovej školy, vstúpil do triedy za veľkého jasotu vysoký, bradatý Mikuláš sprevádzaný neposedným červeným čertíkom. Z veľkého prúteného koša rozdávali žiakom darčeky, ktoré deň predtým zabalili a priniesli do školy rodičia. Môj tam chýbal.
Naša triedna, pani učiteľka Kasteľovičová, popýtala spolužiakov, aby sa so mnou podelili. Nakoniec som domov odchádzal s balíkom najväčším, ktorý by som veľmi rád vymenil za ten najmenší, maličký, s vedomím, že mi ho prichystala moja starostlivá mamka. Žiaľ, jej už vtedy, na Mikuláša, nebolo. V jeseni sme ju pochovali.
V čase Vianoc hrávali kubínski ochotníci divadlo. Aj moja obľúbená pani učiteľka. S veľkým napätím som sledoval jej vystúpenie, keď ju zrazu prepadol voľáky bandita s obrovskou pištoľou v ruke. Vstal som zo sedadla a spustil taký nehorázny krik, že zmätený zbojník sa obrátil s pištoľou na mňa, váhajúc, či má skôr odbachnúť vrieskajúceho blázna, alebo moju obľúbenú pani učiteľku. Mňa, na moju veľkú hanbu, museli z divadla vyviesť.
Celú noc som sa strachoval, či ma ten lotor poslúchol, a veľmi sa mi uľavilo, keď sa ráno objavila pani učiteľka usmiata v triede. Dlho som bol skalopevne presvedčený, že jej život som zachránil ja srdcervúcim vreskom.
O niekoľko rokov neskôr spolužiačky v meštianke, temer slečny, na Ondreja písali mená svojich vyvolených chlapcov na lístky, ktoré následne starostlivo poskladali. Každé ráno, ešte pred vyučovaním, hádzali lístok do žeravej pece v kúte triedy. Na Luciu im zostal lístok posledný.
Takto písala mená a hádzala lístky aj prvá žiačka triedy, krásna, vysoká, čiernooká Katka. Na Luciu otvorila posledný, osudový lístok. Pozrela nevraživým pohľadom na mňa, pristúpiac k mojej lavici.
„A ty, Ivko, si azda myslíš, že by som sa za teba vydala? To by som musela byť slepá, hluchá a navyše sprostá.“
„Katka, Katka,“ odpovedám zmierlivo. „Ja som ti ruku pri písaní mien, ani pri vhadzovaní lístkov do pece, neviedol. A vieš ty čo? Ak sa mám oženiť, zoberiem si radšej medveďa. Medveď ma zožerie naraz, ty by si ma žrala celý život.“
Spustila sa medzi nami škriepka. Každý si húdol svoje, no ako dobre vieme, v hádke nie je potrebné pamätať, čo iní hovoria, treba si len zachovať, čo my chceme povedať. Naše prieky ukončil až vstup pani profesorky Gondovej do triedy.
Prichádzali Vianoce, príprave ktorých sa aj u nás, doma venovala náležitá pozornosť. Ja som sidolom leštil svietniky a mosadzné kľučky na dverách, aby sa ligotali ako zlato. Jedličku sme mali prekrásnu, vysokú až do samej povaly. Na strieborných halúzkach viseli orechy, cukríky, jablká. Celkom hore sa jagala betlehemská hviezda vystrihnutá z pozláteného papiera. Po večeri a ďakovnej modlitbe sme na stromčeku rozsvietili smoliace sviečky. Po chvíli pod oblokom zazneli jasavé tóny vianočných kolied, ktoré sa niesli celým vyšným koncom. Pridali sme sa k nim.
Na druhý sviatok vianočný, na Štefana, chodil som po celom Vyšnom konci, z domu do domu, vinšovať. Začínal som dolu, pod mostom, u majstra kováča Kellu, a končil celkom hore u sváčka Haluškovie. Vinšovanie bolo výsadou nás, chudobných chlapcov. A tých niekoľko vykoledovaných sladkostí a peniažkov bolo často jediné, čo sme si cez vianočné sviatky užili.
Časy sa menia, a mnohé sa, žiaľ, stráca. No čaro Vianoc, najkrajších sviatkov roka, je večné.
Autor: Ivan Dauda
