ORAVSKÝ PODZÁMOK. Jednou zo základných funkcií každého hradu je obrana. Oravský nie je výnimkou. Dejiny v tomto smere dokumentuje zbrojnica v Turzovom paláci a šermiareň, izba sekier a delová sála Západnej bašty.
Bojový duch
Zbrojnica, vstupná miestnosť Turzovho paláca, slúžila v minulosti ako sklad zbraní pre posádku v prípade potreby.
„Vlastník hradu prostredníctvom nej zároveň demonštroval svoju spoločenskú spôsobilosť,“ hovorí historik Oravského múzea Martin Chmelík. „Bol to šľachtic, ktorý nemusel platiť dane a bol vyňatý spod všetkých súdnych právomocí s výnimkou panovníka. Na oplátku mal právo a povinnosť konať vojenskú službu. V prípade, že by odmietol, bola by to zbabelosť a zrada, za čo boli extrémne tvrdé tresty. Vtedajšia šľachta mala rôzne vlastnosti, ale nedostatok bojového ducha jej rozhodne nemožno vyčítať.“
Nie všetky vystavené ručné a pechotné zbrane z obdobia feudalizmu až ranného baroka sú originálmi. „Víťaz berie všetko a zbrane sa konfiškovali ako prvé. Preto sa tu nachádzajú aj repliky.“
Meč, ktorý píli
Výnimočným medzi obojručnými mečmi v osobitnom stojane je plamenný. „Vysoko sofistikovaná zbraň z obdobia renesancie je vrcholom šermiarskeho umenia. Čepeľ vyzerajúca ako plameň nielen efektne vyzerá. Pri jej použití vzniká podobný efekt, ako keď použijete pílku. Keď seknete a potiahnete, môžete menej chráneného protivníka doslova prepíliť na dva kusy. Boj nikdy nebol pekný, ale v období, kedy bojovalo o hrady, bol ručnou a výsostne osobnou záležitosťou.“
Vojak, ktorý dokázal bojovať s akýmkoľvek obojstranným mečom, mal nárok na dvojnásobný žold.
Plamenný meč (druhý sprava)
Sekanie verzus bodanie
Na rozdiel od západnej Európy, kde jazdci vládli kordmi a rapírmi – špeciálnymi bodnými mečmi, bojovníci v našich zemepisných šírkach uprednostňovali šable. „Na rozdiel od meča sa s ňou ľahšie a rýchlejšie manipuluje,“ vysvetľuje historik.
„Celé stáročia odborníci polemizovali, či je účinnejšie protivníka sekať alebo bodať. Prví argumentovali tým, že keď seknete, je jedno, kde sa trafíte, pretože spôsobíte širokú a mnohé orgány zasahujúcu ranu. Priaznivci bodania tvrdili, že na smrteľný úder stačí trafiť sa päť centimetrov do brucha alebo medzi rebrá. Spor nikdy nikto nerozhodol, až kým sa na bojiská nedostali moderné automatické strelné zbrane. Zaujímavým je fakt, že posledný jazdecký meč prijali Angličania do výzbroje niekoľko rokov pred prvou svetovou vojnou.“
Stačí sa trafiť
K stredovekému rytierovi automaticky patrí meč a kopija. Martin Chmelík upozorňuje, že je to zavádzajúce.
„Mnohí bojovníci si takú drahú zbraň ako meč nemohli dovoliť a tak používali síce menej elegantné, ale zato účinné zbrane. Sekery, kladivá a palcáty odviedli kus práce. Neskôr si kladivá a sekery obľúbili aj rytieri, pretože, chránení celokovovou zbrojou, sa dostali do situácie, kedy už ani meč nebol účinný. Uprednostňovali palcát alebo nemecké bojové kladivo, ktoré pôsobia na cieľ mechanickým účinkom. Bojovník mohol mať aj najkvalitnejšiu zbroj, no zásah jedenapolkilovou okovanou železnou hlavicou si veru všimol.“
Aby dokázali čeliť obratným Turkom, naši bojovníci dávali prednosť ľahšej zbroji.
Presýpacie hodiny
Majitelia hradu sa vždy snažili udržať ho v stave, aby odolal aktuálnym hrozbám. Príkladom je Západná bašta.
„Ukazuje posun vo vtedajšom opevňovacom umení. Počas renesancie, ktorá je obdobím čierneho prachu, prichádza nový nepriateľ - delostrelectvo. Bašta preto nie je vysoká a štíhla, ale podsaditá, s hrubými stenami. Nízko položené okná, ktoré slúžia ako strieľne, majú tvar presýpacích hodín. Konštruktéri presne vypočítali, kde zbrane zamieria, takže keď došlo na obliehanie, posádka bola vo výhode, pretože vedela, kde ten-ktorý kanón páli. Niekoľko diel tak mohlo dlhú dobu čeliť aj mnohonásobne početnejšej presile.“
Strieľne v Západnej bašte majú tvar presýpacích hodín.
Posledné obliehanie
Posledný boj o Oravský hrad pred tristo rokmi trval šesť mesiacov. „Bolo to počas povstania Františka II. Rákociho,“ spresňuje historik. „Posledné obliehanie hradu so všetkým, čo k tomu patrí, prebehlo v zime v rokoch 1708 až 1709. Hoci už bol beznádejne zastaraný, pol roka dokázal čeliť moderne vybavenej armáde, za čo patrí veľká poklona jeho staviteľom. Ukázalo sa, že Oravský hrad je síce stará mačka, ale má ešte nejaké zuby.“
Prekvapil by aj dnes
Dnes by sa už hrad prípadnému vojenskému útoku neubránil.
„Veľmi rýchlo by z neho ostala hromada ruín,“ hovorí Martin Chmelík. „Na druhej strane treba pripomenúť, že aj iné hrady alebo sídla sa po premenení na trosky stali ťažko zdolateľným priestorom. Výstižným príkladom je slávny kláštor a zároveň pevnosť Monte Cassino v Taliansku. V rokoch 1943 až 1944 ho spojenci bombardovaním síce poškodili, no najpevnejšie časti ostali zachované, čím sa stali pre armádu 20. storočia nepríjemným prekvapením. Niekoľko rovnako nepekných chvíľok by vedeli pripraviť nepriateľom aj hrubé múry Oravského hradu.“
Padací most pri druhej bráne takisto zohrával dôležitú úlohu pri obrane hradu. „Dnes sa dvíha málokedy. Naši predkovia dizajnovali hrad s cieľom urobiť ho čo najviac neprístupným. My sa snažíme o presný opak.“
V pozore sa ale oplatí byť stále. Aj keď aktuálne už iba pre sneh padajúci z množstva striech Oravského hradu.
