Aj v rode Finíkovcov v Zubrohlave sa pomaly schyľovalo k večeru. Dvanásťročný Janko rýchlo nosil drevo do kuchyne k peci, aby bolo dosť na celý večer. Veľmi sa tešil na to, ako pôjde s kamarátmi po betlehemstve. Už od októbra majstroval, zbíjal a stružlikal jasličky, svätú rodinu, ovečky a ostatné zvieratká, ktoré do jasličiek patria.
Janko bol veselý a veľmi pracovitý chlapec. Mal veľa kamarátov, tí s ním spievali koledy, vinšovačky i všetko, čo bolo treba nacvičiť na betlehemské koledovanie. Sestry s mamkou pripravovali stôl a Janko ovoniaval koláče, chlebík, lebo všetko bolo také slávnostnejšie, sladšie a onakvejšie ako cez rok. Hovoril dievčatám: „Idem vám priložiť do pece, lebo potom vám už nebudem, keď pôjdem po betlehemstve.“
Po večeri, keď sa odložili hrnce a hrnčeky i taniere, Janko vstal, obliekol si svetrík a kožuštek, zobral krásny vyrezávaný betlehem a odkráčal po vŕzgajúcom snehu za kamarátmi. Vtedy netušil, že to budú jeho posledné Vianoce.
Iní chlapci v tom čase pripravovali bujarú oslavu Vianoc. Po lese nazbierali nevybuchnutú muníciu. Našli širokú rúru, do nej nakládli papier a muníciu. To všetko zapálili a ušli sa skryť. Chceli vraj oslavovať výbuchom prvé mierové Vianoce.
Janko s kamarátmi vstúpili už asi do piateho domu. Pyšne držal svoj betlehem, stál pri dverách a spieval. Vtom sa ozvala obrovská rana. Jedna zo striel nachystanej munície prerazili dvere a trafila Janka rovno do hlavy. Bol na mieste mŕtvy. Zomrel s nedospievanou piesňou na perách. Betlehem mu vypadol z rúk a rozbil sa. Keď chlapi doniesli mŕtve telo na rukách domov, jeho mamka odpadla. Boli to najstrašnejšie Vianoce. Moja mamka na to vždy spomína, bola Jankova sestra.
Dnes už naša mamka nežije, ale my sa vždy chodíme na Vianoce pomodliť k jej i Jankovmu hrobu a zaspomínať si na jeho zbytočnú a tragickú smrť.
Autor: Zlatica Gogoláková
