V minulosti nemali ľudia toľko času a priestoru venovať sa aktívne nejakému športu. Prednosť mala práca a až potom futbal.
Viac trénoval ako hral
„Nepamätám si, že by sme mali žiakov alebo dorastencov,“ hovorí Jozef Bača, bývalý futbalista Trstenej, kde odohral iba dve sezóny. V roku 1953 zmaturoval a hneď odišiel za robotou. Mimo domova bol až dvadsať rokov. Dvanásť rokov učil na Kysuciach a osem v Tvrdošíne. V roku 1973 sa opäť vrátil do rodnej Trstenej, kde mu okrem učenia matematiky a zemepisu prischla úloha trénera. „Zo začiatku to bola pre mňa povinnosť, ale postupne ma práca s mladými futbalistami chytila za srdce.“
Do trénerského trička dnes už skoro 80-ročného Jozefa natiahli bývalí spolužiaci, keďže mal v triede až sedem futbalistov. So žiakmi postupne našiel spoločnú reč a prišli aj prvé úspechy. Najdôležitejší bol postup z okresnej súťaže do krajskej, čo bolo veľmi náročné najmä na čas. „V nedeľu sme vždy cestovali s mužmi už ráno a vracali sa naspäť neskoro večer,“ povedal bývalý tréner, ktorý sa aj kvôli tomu po siedmich rokoch tejto funkcie zriekol. „Nezvládal som skĺbiť pracovné povinnosti so športovými.“ Pri futbale však ostal, no už iba ako vedúci mužstva dospelých. Nemusel sa už starať o všetko. Pri žiakoch pral dresy, trénoval a vykonával ďalšie činnosti.
Talentovaný na každý šport
Jozef Bača vychoval s manželkou troch synov, no až ten posledný najviac inklinoval k športu. „Paľko bol už odmalička nadaný,“ povedal otec. „Čoho sa chytil, to mu išlo. Pamätám si ako išiel na tenisový turnaj do Dolného Kubína. Tam mu požičali tenisovú raketu a on sa stal víťazom.“ Prevážila však najpopulárnejšia hra na svete, v ktorej rovnako od útleho detstva vynikal.
Otec ho vtedy ako tréner žiakov brával už trojročného na zápasy. „Chcel som odbremeniť hlavne manželku. Nemal som s ním nikdy problémy.“ Vzrastom bol Pavol Bača najmenším v triede aj na ihrisku. Hendikep kompenzoval šikovnosťou. Od žiakov sypal jeden gól za druhým. Rodičia boli na neho veľmi hrdí. Hlavne otec ho chodil sledovať a povzbudzovať. „Veľmi som bol spokojný, ako mu to ide. Páčilo sa mi, že nebol namyslený a správal sa poslušne.“ Deti sa vtedy zaujímali o šport, v súčasnosti sa orientujú na veci, ktoré neprospievajú ich zdraviu. V rodine dvoch učiteľov dbali aj na vzdelanie svojich synov.
Hrávali o vlajky
Na prvý súťažný zápas nastúpil Pavol Bača až ako dvanásťročný. „Vtedy sa začínalo s organizovaným futbalom neskôr ako v súčasnosti,“ povedal talentovaný hráč, z ktorého sa stal ihneď útočník. Medzi žiakmi strieľal góly ako na bežiacom páse. Po troch rokoch postúpil so žiakmi do krajskej súťaže. „Mám veľmi dobré spomienky na detstvo.“
Ako chlapci hrávali v Trstenej aj turnaje medzi mestskými časťami. Jedno družstvo sa volalo Taliani, druhé zas Argentína, Brazília. „Hrávali sme o vlajky, ktoré stáli vtedy dosť peňazí,“ spomína šikovný útočník. „Vtedy vyrastali všetky futbalové talenty na ihrisku za Vápeniskom, kde sme dennodenne hrali a drilovali techniku s loptou.“
Futbalovým vzorom Pavla Baču v detstve bol najprv vynikajúci argentínsky útočník Mario Kempes, ktorý sa stal najlepším strelcom majstrovstiev sveta v roku 1978. Ako rástol, vyleteli do svetového futbalu ďalšie hviezdy. Páčil sa mu Paolo Rossi, Marco van Basten, Diego Maradona a Michel Platini.
Najmenší v družstve
Už ako žiak nastupoval maličký útočník Trstenej aj v doraste, kde to nemal medzi staršími rovesníkmi jednoduché. Postupne sa však vypracoval až na kapitána tímu, ktorý hral tretiu ligu. Ich súpermi boli vtedy Čadca, Kysucké Nové Mesto, Zvolen, Banská Bystrica a ďalšie dobré slovenské tímy. Na dorast ostala Pavlovi Bačovi aj jedna humorná spomienka spojená s jeho menším vzrastom. „V Čadci sme hrali predzápas mužov a ja som vtedy ako kapitán išiel podpísať do šatne rozhodcov zápis. Tam sa ma rozhodca spýtal, čo tu robím. Že žiaci už hrali.“
Rastové problémy urobili v kariére talentovaného futbalistu aj nútenú prestávku. Od lopty si musel ako sedemnásťročný na rok oddýchnuť. Potom sa však s veľkou chuťou vrátil na zelené trávniky.
Dve stovky gólov
V roku 1992 sa trstenský hráč pobral na východ Slovenska. Jeden rok nastupoval v drese Lubeníka a sezónu a pol odohral vtedy v druholigovej Jelšave. „Bol to veľký skok z piatej ligy,“ povedal Pavol Bača. V tíme urobili z neho stredového záložníka a tvrdé súboje zvádzal aj so Stanislavom Vargom v drese Bardejova.
Po misii v týchto kluboch sa vrátil ako dvadsaťštyriročný na Oravu, no už nie do Trstenej. Prestúpil do Dolného Kubína, kde hral o špicu tabuľky tretej ligy a zažil aj pády. Po odchode hlavného sponzora sa metropola dolnej Oravy prepadla až do piatej ligy. Tam narazil bývalý hráč Trstenej aj na svojich rodákov. „Vyhrali sme 10:0 a ja som im dal päť gólov.“
Z ďalších spomienkových zápasov odohral už Pavol Bača v drese Nižnej, kde prestúpil v roku 2001. Rok po roku vytiahla skvelá partia futbalistov Nižnú z prvej triedy do štvrtej ligy. „Čo čert nechcel, sily sme si zmerali proti Dolnému Kubínu.“ Na domácom štadióne bolo približne tisíc ľudí. „Prehrávali sme 0:1, no ja som vyrovnal a Andrej Brčák nám zaistil víťazstvo.“
Víťazné chvíle si rodák z Trstenej moc nevychutnal. Po jesennej časti sezóny putoval naspäť do Dolného Kubína, s ktorým potom postúpil do tretej ligy. Ako tridsaťštyriročný musel pre problémy s kolenom futbal nechať. Po operácii a doliečení sa už do vyššieho futbalu nevrátil. Na sklonku kariéry však neodmietol možnosť pomôcť Trstenej k záchrane. „Bola to moja vďaka za roky strávené v tomto klube.“ Za futbalovú kariéru medzi dospelými nastrieľal úctyhodné dve stovky gólov. Tie najpamätnejšie do siete Miroslava Hýlla v drese Lubeníka a ako dorastenec rozhodol v Kysuckom Novom Meste, ktorý znamenal záchranu.
Trénerstvu sa obetoval celý
Štyridsaťdvaročný Pavol Bača nie je bez futbalu ani v súčasnosti. Hráčsky vypomáha Pribišu v prvej triede a na trénerskej stoličke sedí v Ružomberku, kde vedie sedemnástku. Jeho trénerské sklony začali však už skôr. Najnižšiu licenciu si spravil už ako šestnásťročný. Vyššiu o dva roky neskôr. Keď ako tridsaťdvaročný aktívny hráč prestúpil do Dolného Kubína, mal už na starosti žiakov. Pocty sa mu dostalo, keď viedol mužov v prvej lige a skončil s nimi tretí. Ku trénerským naj v jeho kariére patrí aj nedávny zápas ružomberských dorastencov proti Manchestru United. „Bol to neskutočný zážitok hrať pred viac ako štyrmi tisíckami ľudí.“ Z trénerského remesla prezradil rodák z Trstenej aj to, že sa mu musíte obetovať celý, nie iba časťou.
Každý syn športuje
Športové gény po otcovi zdedili aj traja synovia. Najstarší 14-ročný Martin hrával futbal za prípravku Dolného Kubína, no momentálne sa venuje tenisu. Je v ňom aj úspešný. Najväčším futbalovým talentom je o rok mladší Peter. Podobne ako otec strieľa ľavou nohou a už hráva najvyššiu žiacku súťaž v Ružomberku. V súčasnosti je zranený, no už sa nevie dočkať návratu. „Tento týždeň idem na kontrolu a dúfam, že mi už doktor dovolí športovať,“ povedal Peter. Jeho futbalovým vzorom je argentínsky kúzelník Lionel Messi a mužstvo Barcelona. Spolu s najstarším bratom si zahrali aj v jednom tíme za Dolný Kubín. „Keď sme si zle nahrali, tak sme po sebe kričali.“
Najmladším synom v rodine Bačovcov je Michal, ktorý už takisto zarezáva v prípravke. Všetci chlapci si spoločne vychutnávajú zápasy Ligy majstrov, kde každý fandí obľúbenému tímu. Rodinnú pohodu dakedy vypĺňajú aj spomienkami na otcovu futbalovú kariéru. „Ocko je môj životný vzor,“ povedal prostredný syn Peter. „Najviac sa mi páči, ako povzbudzuje mužstvo a vie ho vyburcovať.“
