DOLNÝ KUBÍN. Roky nám ten strom hyzdil náš dom a strašil kadekoho. Vo svojich konároch ukrýval akúsi živú háveď, ktorá nám, prepytujem, srala na hlavy. Nehovoriac o škrekote, ktorý sa tu zvykol zarána ozývať.
Konečne nám tu nebudú máchať pred oknami konáre, z ktorých kadejaký bordel na sklá sa chytal, a zacláňal pri pohľade z okna. Skoro všetci sme z hnijúceho ihličia a živice ochoreli na alergie, nestačili sme kupovať vreckovky. A čo sme sa len naleštili laku na autách! Hrôza nás brala pri pohľade na účty za elektriku, lebo už aj cez deň sme museli svietiť kvôli tej rárohe pred oblokmi.
Človek v mojom veku nedokáže pochopiť, ako mohli komunisti tak sfanatizovať ľudí, že ešte aj vo svojom voľnom čase a zadarmo sadili popred svoje domy stromy. Že vraj bude viac kyslíka a bude sa nám lepšie dýchať. Vidno, že vtedy ešte nebol dovoz z Číny na takej vysokej úrovni a ľudia nepoznali, čo je to vdychovať jemnú vôňu ftalátov z umelého stromčeka pri vianočnej večeri.
Ale chvalabohu, konečne padol pred naším domom tento posledný strom, ten nepodarený výtvor prírody, ktorý ani len jeden konárik nemal rovný, nehovoriac o kmeni. A tá drsná kôra, ktorá hocikedy moju tvár poškriabala, keď som potme trafiť do dverí nemohol. Teraz už budem môcť slobodne behať okolo domu bez obáv, že do niečoho vrazím. Len tí psíkovia, chudáci, ako to budú čúrať? No dúfam, že nejaký iný spôsob si nájdu, veď sú to tvory učenlivé.
Takže vďaka vedeniu nášho mesta, našim poslancom a samospráve nášho domu. Už nikdy nebudú kaziť architektúru našich panelákov nejaké nedokonalé pozostatky prírody a zavadzať nám pred oknami.
Autor: Milan Removčík
