ORAVSKÉ VESELÉ. „29. októbra 1913,“ diktuje Karol Pekarčík dátum narodenia. „A čo mám robiť, dať sa podrezať?“ s úsmevom odpovedá na otázku, či je rád, že sa dožil sto rokov. Aj keď sa má dobre a nič mu nechýba, vysoký vek nepovažuje za požehnanie. „Asi ma Pán Boh tresce.“ Nohy už neposlúchajú, ale rozum mu zatiaľ slúži. „Keby som si mal všetko pamätať, musel by som mať hlavu ako sud. No musím priznať, že som bol dobrý lotor.“
Ako dedko chytil včelu
Do Oravského Veselého prichádzame podvečer, práve napadol prvý sneh. „Pozri, koľko je stupňov,“ pýta otec najmladšiu dcéru Annu Trabalkovú. O počasie sa zaujíma, na rozdiel od politiky. „Kedysi sa zlodeji túlali po horách, dnes sedia v kanceláriách,“ poznamená na margo správ.
Do obývačky sa oslávencovi nechce, ostávame preto v útulnej a teplej kuchynke, je to zásluha oproti bývajúceho syna Františka, ktorý sa stará o to, aby v peci nikdy nevyhaslo. Starký vypne televízor a čaká na otázky. Písali už niekedy o vás v novinách? „Hej, písali. Že som sprostý ako Juro,“ odpovedá dedko a schuti sa zasmeje.
Do Oravy ho fotili pred desiatimi rokmi, keď oslavoval deväťdesiat. Na sté narodeniny svojho dlhoročného člena zas nezabudol Včelár, hoci ako 95-ročný odovzdal včelárstvo vnučkinmu mužovi. „Chytil som jednu a z tej namnožil,“ vtipkuje Karol, keď sa pýtame, ako sa dostal k včelárstvu. „Hovorte riadne,“ napomína otca najstaršia dcéra Júlia Capeková.
„Kdeže v rodine, môj otec sa bál včiel,“ poslúchne tato. „Dostal som ich od jednej vdovy. Za to, že som jej pomohol, keď vyhorela, dala mi roj včiel. Mával som od desať do dvadsať rodín, ako kedy.“
Oslávenec s obdivuhodným zmyslom pre humor.
Na vojnu sú iní
Karolovi rodičia gazdovali, otec navyše kupčil s koňmi. Bol tretím z ôsmich súrodencov, žijú piati. Keď v roku 1935 narukoval, zomrela mu mama na zápal pľúc. Keďže patril k najlepším spojárom a dobre ovládal morseovku, vojenčil až štyri roky. Vyučil sa za tesára, za robotou chodil do Poľska, Nemecka aj Rakúska. Dlhé roky pracoval na pozemných stavbách ako šéf tesárov. Priehrada, bytovky na Medvedzí, škola aj kultúrny dom v Oravskom Veselom – aj na týchto stavbách Karol nechal kus života. O vojne hovoriť nechce.
„Na to sú iní. A moc rečí o tom bolo, škoda to opakovať. Dnes sa máme lepšie ako v Amerike. Keď sa človeku chce robiť, korún má dosť. Keď nie, dajú mu podporu. Nikto nemusí jesť vývar zo žita ani varenú burgyňu.“
To bola žena
„Ako mládenec som bol lotor, ježišmária, báli sa ma ako čerta.“ Až sa zachádza od smiechu pri spomienke na to, ako s kamarátom zbili haluzami žandára, ako iného obral o pištoľ a hodil ju do studne, kde je dodnes. Vysoký statný hnedooký muž sa ženám páčil.
„Dosť som mal frajeriek. Teraz už môžem povedať. Keby som prvej vykladal, keď nebohá žila, takú facku by mi dala, že by som sa obrátiť nemohol. To bola žena. Do voza, aj do koča.“
Karolovo srdce napokon získala Júlia z nižného konca. Hoci je vdovcom už 26 rokov, stále má pod vankúšom jej fotky. Ako gazdinej i modernej ženy. „Tak chodila po kúpeľoch,“ hovorí s láskou dedko. Po svadbe sa jeho život zmenil. „Ako mladý som vyžral pálenky a pálenky, keď som sa oženil, povedal som si, že ani deci, a tak aj bolo. Ani pivo som si nedovolil, čo som šetril. Do všetkého som fušoval, len aby som zohnal viac korún.“
Mladomanželia Júlia a Karol.
Prvý traktor i olejáreň
Šikovný Karol bol v dedine priekopníkom. Zakladal hasičský zbor, z Hradca Králové doviezol do dediny prvý traktor Zetor 15, má ho dodnes. V Slovenskom národnom múzeu v Martine skončila olejáreň. Jej zásluhou si vždy cez pôst podávali u Pekarčíkovcov kľučky gazdiné z celej hornej Oravy. Z ľanového semena lisovaný olej bol v tých časoch delikatesou. Z nového rádia na akumulátor ale všetci radosť nemali.
„Ja som si vyriadila a keď prišli chlapi na rádio a fajčili, iba mi neporiadok narobili,“ spomína Júlia. No spolu s otcom sa zhoduje v tom, že kedysi si ľudia viac pomáhali a žili veselšie. „Po prvom piatku vždy v nedeľu sa chodili k jednej babke modliť ruženec. Potom sa sedelo a rozprávalo. Nikto nevidel, aby sa v nedeľu alebo cez sviatok robilo. Postarať sa o dobytok a navariť, to bolo všetko.“
Podvod a klam vyjde najavo sám
Karol a Júlia pochádzali z veľkých gazdovstiev. A rovnaké vybudovali spolu – s plemenným býkom, kravami, koňmi, prasiatkami, ovcami aj hydinou. Po prvých dvoch deťoch, ktoré zomreli cez vojnu na zápal pľúc, nasledovalo ďalších päť. Bolo sa treba obracať.
„Maminka bola ženou v domácnosti a vo všetkom sa vyznala,“ hovorí Júlia. „Nikdy som ich nevidela stískať sa. Ako veľmi ju mal rád som pochopila, až keď zomrela. Do domu chodil iba jesť a spať, hovoril, že tam na neho všetko padá. Celé dni presedel v dielni, kde vyrábal hrable a plietol košíky.“
Deti dostali od rodičov do života pracovitosť, skromnosť a poctivosť. „Mama vždy hovorievala, podvod a klam vyjde najavo sám. Priznajte sa, lebo keď na to prídem, dostanete.“
Mám sa fit
K stým narodeninám blahoželalo Karolovi Pekarčíkovi päť detí, 17 vnúčat a 32 pravnúčat. Po svätej omši v kostole, na ktorej oslávenec nechýbal, sa u neho doma zišlo 56 hostí. V jednej izbe dospelí, v druhej deti. Plný dom bol pre dedka najkrajším darčekom . „Teraz tu budem sám,“ posťažoval sa dcére, keď všetci odišli. Aj keď býva sám, nie je sám. Syn mu nielen kúri, ale aj nakupuje. A každý deň sa u neho niekto z rodiny zastaví. Zaujíma ho všetko, čo sa deje. Dôchodok mu stačí, ešte aj ušetrí. „To takému chýba dôchodok, čo ide a vyžerie. Ja nepijem, tak ušetrím.“
Oravskoveselčan je dôkazom, že striedmosť a zmysel pre humor človeka podrží aj po sto rokoch. „Ako sa máte, dedko?“ pýtame sa. „Fit,“ odpovedá Karol. „To taká jedna od nás vzala otca k sebe do mesta. Keď som sa jej pýtal, ako sa má otec, vždy odpovedala fit. Preto sa aj ja mám fit.“
