Študentka rieši softver tak, aby stroj vedel reagovať na potreby a pocity starých i hendikepovaných ľudí. V nemocniciach by tak vraj nemuseli pomáhať iba sestričky, ale aj roboti.
Podľa mňa je to blbosť z dvoch dôvodov. Prvý, že dnes máme pomaly viac absolventov štúdia sociálnej práce, ako ľudí, ktorí starostlivosť sociálnych pracovníkov potrebujú. Druhým je podstata pomoci - starší a chorí ľudia potrebujú viac človeka ako kus kovu či plastu ovládaného elektronikou.
Znie to síce pekne - sociálne cítiaci robot, ale povedzte: Koľko stupňov celzia by malo mať teplé ľudské slovo? Koľko newtonov by mala mať sila pohladenia? Aký priemer otvoru by malo mať otvorené srdce? Akú svietivosť majú žiarivé oči?
Na strane druhej, počúvajúc stále dookola reči o vraj „modernom“ človečenstve, o všetkých tých aktivitách pre homomanželstvá, pre zmenu matky a otca na rodiča jedna a rodiča dva a pre ďalšie a ďalšie zásahy do podstaty, reagovať treba. A keď to nejde teplým slovom tvárou v tvár, tak teda nasaďme stroje.
Veď, futurológovia vidia ďalej. David Levy, škótsky odborník na umelú inteligenciu, verí, že už v roku 2025 budú roboti emocinálne na vyššej úrovni ako priemerný americký muž, a v roku 2050 očakáva, že budú legálne aj manželstvá s robotmi.
Rakúšan Hans Moravec ide ešte ďalej, hovorí, že raz príde čas, keď roboty budú na nás hľadieť ako na svojich predkov. Výhodou je podľa neho aj to, že roboti nás budú môcť znovu stvoriť. A to nie iba raz, ale opakovane.
A tak vlastne, myslím si, záleží na nás, či sa na podstatu človečenstva pozrieme už teraz, či to za nás v budúcnosti urobia roboti.
