TVRDOŠÍN. Každé ocenenie je momentom radosti. „Aj keď úspech, a to aj ten najmenší, je určitým motorom, ktorý poháňa človeka dopredu, nezískanie víťazstva nie je porážkou,“ hovorí Margita Kuchčáková. Je presvedčená, že zmysel písania je v potešení zo samotného písania.
Kedy ste začali písať?
- Ešte v kežmarskej škole, dnešnom gymnáziu. Tam som začala s prvými básničkami. Písala som aj ako študentka na univerzite v Prešove. Tvorbe, a to nielen poézii, som sa venovala aj neskôr ako literárna historička či učiteľka. Písanie je vlastne dar, ktorý dokáže človeka obohatiť.
Tvorivosť beriem ako proces a cestu, a nie cieľ. Ale aj tak mnoho pre mňa znamenal už prvý titul Laureát Chalupkovho Brezna, ktorý som získala ešte v roku 2003 za mimoriadny výkon v odbore literárna tvorba - poézia. Rovnakej celoslovenskej umeleckej prehliadky som sa zúčastnila aj s literatúrou pre deti a mládež, s prózou, kde som bola niekoľkokrát zaradená aj do zlatého pásma.
Moje básne zaznamenali úspech v súťaži duchovnej poézie Gorazdov literárny Prešov. Získala som v nej rôzne ocenenia. Z toho potom vyplynula aj spolupráca so Slovenskou akadémiou vied na projekte tvorby Liturgického spevníka pre tretie tisícročie. Niektoré náboženské texty piesní či antifón už boli zhudobnené.
Čo je obsahom vašej tvorby?
- V básňach, ktoré píšem, dominuje obdiv k prírode, náboženská a sociálna téma. Ako učiteľka zobrazujem život detí v škole, v rodine, na ulici. Rôzne moje fejtóny, literárne príspevky či poézia boli publikované v Javisku, Letopise MS, Pravde, Pedagogických rozhľadoch, Učiteľských novinách, Nižnianskych ozvenách a v regionálnom týždenníku, tiež odvysielané v Rádiu Lumen. Čitatelia sa mohli stretnúť s mojou poéziou v mnohých zborníkoch, ktoré boli vydávané na celom Slovensku.
Uvažovali ste nad knihou?
- Básnické slovo sa spája s citom, krásou a obrazovým bohatstvom. V ňom sú korene kultúry našich predkov. Ak chceme mať lepší súčasný svet, nemala by v ňom chýbať zodpovednosť za zlo v spoločnosti. A možno by bolo okolo nás aj menej vulgarizmov, ktoré sa stávajú už samozrejmosťou. Ale predovšetkým by ľudia nemali byť ľahostajní k bolesti a chudobe, neprajnosti, nespravodlivosti a k násiliu. Hlas poézie dokáže prebúdzať v spoločnosti aj v každom človeku svedomie. Nanešťastie táto umelecká tvorba dnešný svet zaujíma málo. Je takou stratenou Popoluškou.
V súčasnom svete konzumu, tak ako mnohým, aj mne, už dávnejšie vyšla prvotina vo vlastnom náklade. Volá sa Ostražica. Je veľmi sympatické, že čitateľ občas dostane šancu stretnúť sa s duchovnou literatúrou v rôznych zborníkoch, novinách a časopisoch. Tam sa niekedy objaví aj moja básnická tvorba. Samozrejme, že uvažujem aj o vydaní ďalšej zbierky poézie. Snáď nabudúce.
Autor: cb
