Rada by som sa ešte krátko vrátila k voľbám, a nie iba k tým minulotýždňovým. Dva momenty ma opäť zaujali. Prvý, že ľudia veria viac pečiatke ako skutku, druhý, že ľudia veria viac sľubu ako realite.
K prvému: Opäť sme mali plné schránky politikov. Že tadiaľ k nám prišli ľudia, ktorí sa o hlasy vo voľbách do vyššieho územného celku uchádzali, je v poriadku. No prišli aj takí, ktorých tváre boli na predvolebnom letáku iba akousi pečiatkou navyše. Nielen menej známemu kandidátovi, ale aj známejšiemu, najznámejšia tvár výrazne uľahčila cestu predvolebnou kampaňou. Lebo ľudí pramálo zaujímajú myšlienky, idey či systém, ktorým chcú kandidáti dosiahnuť cieľ. Priradia si tváre k tvári - a je to.
K druhému: Čo dnes spoločnosť najviac trápi? Nezamestnanosť. Vytváranie pracovných miest sľubujú politici radi. Ibaže voliči si nevšimnú, ak kandidáti, ktorí na nezamestnanosť poukazujú, sami uberajú pracovné miesta. Ako? Jednoducho. Ak majú jednu verejnú funkciu a kandidujú na druhú, automaticky zaberajú jedno pracovné miesto, ktoré môže dostať hocikto iný.
A vôbec... Môžeme byť radi, že slobodné voľby máme. Je to vďaka Nežnej revolúcii, ktorej 24. výročie sme si v nedeľu pripomenuli. Aj November 89 má svoje známe tváre. Tie však dávali jasne najavo, o čo im ide. Ibaže, ľudia zabudli. Dnes si možno vybavia Havla, Kňažka, Budaja, Gála, Kubišovú a ďalších, no z podstaty revolúcie len to, že zvrhla komunistov a vládu jednej strany, a že môžeme cestovať po svete. Nič viac, hoci je toho viac. Všimli ste si, napríklad, že od roku 1989 nebol nikto prenasledovaný a väznený pre politický názor? Chvalabohu.
