ROHÁČE. Kamzíky si dokážu nájsť potravu aj pod snehom. V zimných mesiacoch im zväčša stačia lišajníky na kameňoch. Ak je však snehu veľa a drží sa aj na miestach, z ktorých by ho malo odfúknuť, potrebujú vysokohorské zvieratá pomoc.
Prirodzená potrava
Jeseň je pre lesníkov Štátnych lesov Tatranského národného parku (ŠL TANAPu) každoročne spojená so zberom jarabiny. „Je to rastlina, ktorá dokáže rásť až pod hornou hranicou lesa,“ hovorí zoológ ŠL TANAPu Jozef Hybler. „Kamzíkom chceme pomáhať prirodzenou potravou, s ktorou sa stretávajú v prostredí, kde žijú. Preto siahame práve po jarabine.“
Nápad s prikrmovaním jarabinou vznikol u lesníkov koncom 90. rokov, kedy došlo k rapídnemu poklesu kamzičej zveri. „Nájdu si potravu aj samé, ale ak chceme, aby sa zlepšil ich stav a kondícia, musíme im pomôcť. Ťažká bola pre ne ostatná zima, kedy zahynulo niekoľko kamzíkov. Ak je snehu po pás, ťažko sa ním dokážu prehrabať až k lišajníkom na kameňoch.“
Zdĺhavé sušenie
Lesníci v celom národnom parku nazbierajú ročne zhruba poldruha tony jarabiny. Tento rok mali na ochrannom obvode Habovka dvesto kíl, v Oraviciach a na Zverovke približne po 150 kíl. Takmer celý oravský zber končí na Zverovke, keďže v Roháčoch sa zdržiava najviac kamzíkov z oravskej časti Západných Tatier.
Prikrmovanie začína koncom decembra alebo začiatkom januára, podľa snehových podmienok. Dovtedy musia lesníci jarabinu poriadne vysušiť. „Suší sa s listami aj konárikmi,“ hovorí Jozef Hybler. „Je to dosť prácne, pretože treba dávať pozor, aby nesplesnela.“ Pracovníkom na Zverovke sa na sušenie osvedčili niekdajšie šopy, v ktorých je nízka vlhkosť a dnu sa nedostáva slnko. „Schne pomaly, možno aj vďaka tomu si zachová farbu aj vôňu,“ povedal Juraj Majerčák, vedúci ochranného obvodu.
Tenká hranica
Miest, kde končí usušená jarabina, majú lesníci niekoľko. „Najlepšie sú záveterné miesta, kde sa neukladá sneh, aby ju nezafúkalo,“ povedal Jozef Hybler. „Nemeníme ich, pretože kamzíky si ich pamätajú, vodia na ne aj mladé. Chodia tam celé čriedy. Stačí im málo, aby mali aspoň niečo v žalúdku. Hranica medzi prežitím a uhynutím kamzíka je často veľmi tenká.“
Lesníci zo Zverovky spočiatku vynášali jarabinu na dve stanovištia. Od jednej, vzdialenej až šesť kilometrov, upustili. „Bolo to veľmi ďaleko, trvalo dlho, kým sme sa dostali hore a späť, pri zlých poveternostných podmienkach to bolo pre lesníkov aj nebezpečné,“ hovorí Juraj Majerčák. „Zostali sme pri bližšom mieste, ku ktorému je lepší prístup a máme skúsenosti, že na ňom zimuje veľa kamzíkov.“
Jarabinu sa snažia kamzíkom vynášať aspoň raz do týždňa. Okrem nej im nosia aj soľ, v ktorej majú zvieratá potrebné minerály.
Pri jesennom sčítaní lesníci narátali v Tatrách 1186 kamzíkov, 36 z nich sa páslo v ochranných obvodoch Habovka a Zverovka.
