PÁRNICA. Stodoly, ktoré stoja na košickom paneláku ako Pamätník ľudovej architektúry, postavili Oravčania. Viktor Žilinec, šéf partie Oravskí bobry, sa s autorom pamätníka Tomášom Džadoňom zoznámil cez internet. „Zadal ponuku na postavenie troch dreveníc na panelák,“ hovorí Viktor. „Myslel som si, že si niekto robí srandu, veď kto kedy videl drevenice na paneláku?“
Až v televízii
Keď Tomáš prišiel za Oravčanmi do Bobrovčeka, kde práve stavali drevenicu, sranda skončila. Partia sa rozhodla zákazku zobrať. „Opýtal sa nás, či nevieme o nejakom humne. Vedel som, že sused Ondrej Hvezdúľ chce svoje zvaliť. Dohodli sa na cene a Tomáš ho hneď aj kúpil.“
Humno v tvare písmena L rozoberali týždeň. Pomohli aj hasiči, prišli vybrať osie hniezdo veľké ako lopta. Po rozobratí ďalšej drevenice v Liptovskej Tepličke sa chlapi presunuli do Košíc.
„Z pôvodných dreveníc sme za mesiac urobili celkom iné stavby, strechy sú nové. Keď sme na parkovisku zabrali 48 miest a začali to skladať, ľudia si mysleli, že staviame krčmu. Strechami, ktoré sa robili osobitne, sme si boli istí, drevenicami veľmi nie, no išlo to hore bez problémov.“
Zo zeme sa chlapi presunuli na panelák, kde ukotvili strechy k dreveniciam. „Vo výške 35 metrov a meter od kraja bytovky to nebol bohvieaký pocit.“
Keď dokončili robotu, bola už tma. Hotové dielo si tak Oravci pozreli až v televízii. A sú s ním spokojní.
Pri rozoberaní drevenice zľava doprava Miroslav Chovanec, Ľuboslav Paluga, Viktor Žilinec a Ján Matúš.
Netreba ani televízor
Viktor Žilinec, ktorý je vyučeným elektrikárom, robí drevenice dvanásť rokov. Za posledných osem ich s partiou postavil pomaly štyridsať. V porovnaní s minulosťou záujem o drevostavby klesol. „Niekedy sme stavali desať do roka, teraz dve. Drevenica je o desať percent drahšia ako murovaný dom. Drevo ide stále hore a práca s ním tiež. No nebránime sa žiadnej robote – s drevom.“
Párničan býva v kamennom dome, v týchto dňoch vybavuje povolenie na stavbu vlastnej drevenice pre svoju štvorčlennú rodinu. „Už keby som si ja nepostavil, tak neviem. Bude kúsok od miesta, kde bývam. Vždy som túžil po drevenici. Srší z nej dobrá energia, tam ani televízor netreba.“
Rozpredá sa ľahko
Párničan Ondrej Hvezdúľ (64) nevie, kto postavil humno, z ktorého sa v Košiciach stal pamätník. „Mackovci nemali vlastné deti. Keď si môj starý otec zobral starú mamu, ktorá bola ich príbuznou, zobrali ich za svojich a dali im všetok majetok. Keď tu moji starí rodičia prišli, humno už stálo. Nikdy som nepátral po tom, kto ho postavil, ako dieťa ma to nezaujímalo. Môže mať 120 rokov, ale je to iba odhad.“
Gazda Macko. Podľa Ondreja Hvezdúľa možno práve on postavil humno, ktoré dnes stojí na paneláku. V pozadí Ondrejov otec.
Domu na kraji dedine smerom od Kraľovian domáci dodnes hovoria u Mackov, nie u Hvezdúľov. „Dohodli sme sa na cene a je to tam, kde to je. Bolo mi ľúto, rozpredá sa ľahko, ťažšie sa nadobúda. Spomenul som si, ako sme tam ťahali voz s koňom, pratali seno, snopy, slamu. Čo už. Možno by som to nebol predal, no bolo treba opraviť strechu. Synovia sú rozídení, gazdovať tu už asi nebude nikto.“
Pamätník v Košiciach sa mu páči. „A nielen preto, že som tam nechal kus života. Je to zaujímavý spôsob, ako pripomenúť mladým staré časy.“
Čo bolo pred Hladným vlkom
Párničan prežil na gazdovstve pekné detstvo. S dvanástimi hektármi patrilo v dedine k stredným.
„Mali sme koňa, štyri kravy, jedného-dvoch býkov, jalovičku, prasa. Museli sme odovzdávať kontingenty. Vajcia som nosieval tam, kde je dnes Jednota. Seno aj slamu sme vozili do výkupu v Dolnom Kubíne, dnes je tam Hladný vlk. Ja som držal koňa a otec vypratával voz do veľkého humna. Cez leto hrali chlapci na ihrisku futbal a my sme hore pod Lysicou kosili a hrabali. Otec ma len napomínal, aby som sa neobzeral. V zime som si to vynahradil, na jazerách sme hrávali hokej a lyžovali sme sa. Hore lazmi sme pod Maguru vyniesli lyže, raz sme sa spustili a stačilo. Keď v Lučivnej postavili vlek, trávili sme zimy tam. Nikdy nezabudnem na posedy, stará mama naliala chlapom po štamprlíku a vždy hovorila, len zafajčte chlapi, aby tá kuchynka doháňom voňala.“
Ondrej Hvezdúľ na mieste, kde stálo humno.
Kto prv zdochne
Keď v roku 1960 prišlo družstvo, Ondrej mal jedenásť. Rodine zobrali skoro všetky pozemky.
„Čosi dali za náhradu. My, zdola, sme chodili až k istebnianskemu chotáru a ľudia zo Záhrabova dolu na Laštek. Jedným dali dva hektáre, druhým jeden, aby sa to nedalo vymeniť. V Párnici nepodpísalo družstvu päťdesiat ľudí, volali ich nefajčiari. Jeden pán povedal v krčme môjmu starému otcovi, že prv zdochne, keď chodí ako turista hore-dolu dedinou. Len aby si ty prv nie, odpovedal mu, a aj tak bolo. Po roku 1973 prišla tvrdá socializácia. Piati nepodpísali, no tí chodili za senom až do Ľubochne. Zostalo už iba záhumienkové hospodárstvo. Zobral sa býk z družstva za tisíc korún, choval sa dva roky na 500 kilogramov, boli za to pekné peniaze, aj 11-12-tisíc korún. Niektorý sa dobre choval, iný horšie, ako tenká žena, moc poje a nevidno na nej.“
Aspoň niečo vidno
Ondrej, ktorý išiel do dôchodku ako vodič kamiónu, sa vyučil za zámočníka.
„Chcel som ísť na ekonomickú do Martina, no otec ma poslal na učňovku. Aby som bol o pol druhej doma z vlaku a poďho, kosa, hrable a tak. Narobili sme sa, ale biedu sme netrpeli, ako sa hovorí, moc mali, minuli, málo mali, vyžili. Nešpekulovali sme nad tým, či sa nám chce, muselo to byť a hotovo. Naši predkovia nás naučili robiť, našim zadkom sa už tak nechce. Už som na dôchodku, no chodím voziť drevo z hory. Nebudem ležať na gauči a pozerať televízor. Raz mi najmladší syn povedal, že som bol sprostý, že som toľko robil. Tak som mu len povedal, chlapče, ale čosi za mnou vidno. Ako starší uznal, že som mal pravdu.“
