Čierny kontinent a Lekári bez hraníc ju vždy fascinovali. V rámci predmetu o tropických chorobách v poslednom ročníku medicíny na Karlovej univerzite v Prahe dostala možnosť zabojovať o stáž v Keni, kam dvaja lekári s piatimi medikmi chodievajú dvakrát ročne. „Vyšlo to, vybrali aj mňa,“ hovorí Denisa.
Keď v bezpečí Oravského Veselého pijeme kávu s čerstvou všeobecnou lekárkou, krajina, z ktorej sa nedávno vrátila, práve prežíva teroristický útok v nákupnom centre, kde ešte pred tromi týždňami nakupovala.
Kde to ideme?
„Z Prahy do Nairobi letíme, potom nasadáme do auta,“ hovorí Denisa. „Po cestách-necestách v ňom sedíme asi desať hodín. Je už tma, blížime sa k Itibo. V strede cesty leží na zemi muž. Aleš ho obchádza a pokračuje v jazde. Pýtame sa, prečo mu nejdeme pomôcť. Bolo by to príliš nebezpečné, vysvetľuje. Môže to byť pasca, zastavíme a prepadnú nás. Naša bezpečnosť je na prvom mieste. V aute je zrazu ticho. Panebože, kde to ideme?“
Humanitárny projekt v západnej Keni funguje od roku 2005 zásluhou českej medzinárodnej organizácie Adra. Od hlavného mesta Nairobi je osada Itibo vzdialená tristo kilometrov, od Viktóriinho jazera päťdesiat. „Táto časť krajiny patrí k najchudobnejším a je v nej najviac HIV pozitívnych,“ hovorí Denisa. „No táto téma je tabu. Jedna pani nám povedala, že jej muž zomrel pri nehode. Nebola to pravda. Aj v karte majú HIV označené inou skratkou. Dôvodom je fakt, že by ich spoločnosť okamžite vylúčila.“
Budúca lekárka Denisa Grygláková.
Mačetou do hlavy
Malé zdravotnícke zariadenie v osade plnej chatrčí chráni strážnik aj plot. Po zotmení zaň radšej nevychádzajú. Nemocnica funguje každý deň od siedmej ráno do šiestej večer okrem soboty, ktorá, až na vážne prípady, býva voľná – v súlade so zvyklosťou adventistov, pod ktorých patronátom funguje. Je tam ambulancia, pôrodnica, lôžková časť pre šesť ľudí a dva chirurgické sály. Zložitosť operácií závisí od prítomnosti anesteziológa. Ak je tam, lekári sa podujmú aj na väčšie zákroky v celkovej anestézii. To isté platí o zubnej ambulancii, funguje iba vtedy, keď z Európy príde zubár.
„Sečné a rezné rany,“ spresňuje Denisa najčastejšie zákroky. „Sú veľmi impulzívni, keď sa hádajú, chcú sa rovno zabiť. Najlepšie mačetou do hlavy. Jeden muž sa pohádal o strom. Hlavu mal prerazenú až k mozgu. Na utlmenie bolesti dostal analgetiká, počas operácie bol celý čas pri vedomí. Po troch dňoch odišiel v zdraví domov. U nás by takýto pacient zmobilizoval celú nemocnicu a podobný výkon by zamestnal celý tím neurochirurgov.“
Za mesiac sa na klinike tešili zo štyroch novorodencov. Denisino dieťatko ešte v deň pôrodu mama zabalila do šatky, sadla na motorku a odišla domov zjesť uvareného kohúta.
Samovraždy
Raz bola na príčine nešťastná láska, druhý raz pozemok. Muži vo veku 19 a 23 rokov nechceli ďalej žiť. Prvý sa otrávil postrekom, druhý otravou na potkany. Na kliniku ich doviezli v kóme.
„Záchranár Aleš Bárta, ktorý kliniku riadi, má viac skúseností ako hociktorý náš lekár. Prvému samovrahovi vypumpoval žalúdok a stabilizoval ho. Zázračne sa z toho dostal. A to aj napriek tomu, že okrem EKG a CRP prístroja, ktorý slúži hlavne na rozlišovanie vírových a bakteriálnych infekcií, nemajú zdravotníci k dispozícii žiadne zobrazovacie metódy. Nie je tam ani röntgen, ani sono. Vyšetrovali sme rukami. Keď doviezli druhého samovraha, Aleš bol práve v Nairobi. No tak nás vytrénoval, že sme ho zachránili, aj keď spočiatku sa tomu pacient netešil.“
Živé monitory
S pacientom chodí do nemocnice celá rodina. „Keď som išla v noci jedného skontrolovať a podať mu lieky, z postele na mňa vykukli štyria ľudia. Chorý otec alebo mama majú okolo seba všetky deti. Všetci držia spolu. Sú ako živé monitory. Náš domček stojí hneď vedľa, keby sa niečo dialo, prišli by nás zobudiť.“
Denisu milo prekvapili prejavy vďačnosti. „Keď zubárka vytrhala pacientke boľavý zub, tá ju vyobjímala. Keď im pomôžete, sú šťastní a správajú sa najmilšie, ako si dokážete predstaviť. Nemajú nič iné, čím by sa mohli odvďačiť. V našich čakárňach panuje nervozita. Tam ľudia trpezlivo čakajú od rána do večera a rozprávajú sa.“
S deťmi a afrovrkôčikmi. Koho by bavilo umývať si vlasy v lavóre?
Ako u nás, len bez liekov
Budúca lekára nebola pripravená ani na nízky prah bolesti. „Keď som prvýkrát zošívala rozťatú hlavu päťročnému dieťaťu, čakala som, že ho budeme držať piati. Ono zaspalo pri prvom stehu a zobudilo sa pri poslednom. Myslela som si, že má otras mozgu. O niekoľko dní sa iné dieťa celý čas pozeralo, ako mu šijem prst.“
V ambulancii Denisa čakala tropické choroby. „Ľudia však prichádzali s cukrovkou, vysokým tlakom a bolesťami kĺbov. Až ma to nebavilo. To je Afrika, choroby majú ako my, no nemajú lieky. Keď niekto prišiel s vysokým tlakom, čo je u nás celoživotná liečba, kúpil si lieky na týždeň, čo mu v konečnom dôsledku možno viac uškodilo, ako pomohlo. Samozrejme, že sa vyskytla aj malária, tubera alebo svrab, ale nebola toho plná čakáreň.“
Za liečbu ľudia platili na ruku, asi tretinu z bežných cien. Práve preto si v zariadení pacienti doslova podávali ruky.
Keď fetujú, necítia hlad
Kontrast medzi mestom a osadami je obrovský. Asi päťdesiat kilometrov dlhá cesta terénom do najbližšieho mesta zabrala pomaly celý deň. „Ľudia v meste žijú, obliekajú sa, nakupujú a chodia do reštaurácií ako my. No nie je to až také ružové. Po ľuďoch zomierajúcich v strednom veku ostáva v mestách veľa sirôt. Tisícky detí, aj úplne maličké, ktoré sa ledva naučili chodiť, žijú na ulici a živia sa tým, čo nájdu v odpadkoch. Väčšina z nich fetuje lepidlo, fľašky mali niektoré prilepené rovno pod nosom. Keď fetujú, necítia hlad. Mladšie sa to učia od starších.“
V osadách ľudia nemajú nič. V chalúpke z hliny, sena a plechu žije aj pätnásť ľudí. „Auto sme mali široko-ďaleko jediní, motoriek bolo v osade asi päť, fungovali ako taxíky. Pestujú banány, kukuricu alebo ananás. Chovajú kozy, zajace, sem-tam kravu. Každý má pri chalupe malú čajovníkovú plantáž. Čaj si ale doma nevaria, predávajú ho. Vodu si nosia z potoka, elektrinu majú iba v centrálnej búdke. Tam si chodia nabíjať mobily. Každý má telefón, síce starý, ale má. Zrejme v nich je aj internet, všimla som si, že jeden pacient mal na displeji Facebook. Povedala som si, že to nie je možné. Počas prechádzok sa mi nezdalo, že by mali až tak moc na práci.“
Hračka po africky.
Zima v Afrike
Krajina Denise pripomínala Oravu. „Až na to, že v nadmorskej výške 1800 metrov som sa na prechádzke rýchlejšie zadýchala.“
Do Kene prišla v období dažďov. Pre nemocnicu znamenali nárast pacientov – po dopravných nehodách na motorkách. „Zobúdzali sme sa do slnečného dňa, aj keď bola zima, možno 15 stupňov. Postupne sa to vyšplhalo na 25 a okolo tretej začalo pršať.“
Chodiť v gumákoch sa ani neoplatilo, žabky boli pohodlnejšie. „Dažde sú pre domácich zimou. Nosia bundy, čiapky a rukavice.“
Dobrú chuť
Chudobu domácich za bránou Denisa až tak nevnímala. „My sme sa tam mali ako doma. Raz za týždeň sme nakúpili, denne sme si varili. Obed aj upratovanie mala na starosti dvojica, ktorá práve slúžila na pohotovosti.“
Sáčková polievka a zapekané cestoviny či zemiaky a množstvo ovocia neboli pre Denisu tým pravým orechovým. Jej chvíľa prišla po pozvaní evanjelického pastora na obed.
„Aleš nám zakázal jesť domácu stravu, no odmietnuť pastora by bolo neslušné. Dostali sme ugali, čo je múčna zmes v tvare gule. Je príborom aj prílohou zároveň. Trháte si z nej kúsky a naberáte ostatné. Dyňové listy na spôsob špenátu alebo mäso. Lepšie povedané, zmes vnútorností, pečeň, chrupavky, pokrájané cievy. Vzhľadom na deficit mäsa som zjedla nielen svoju porciu, ale aj zo susedných tanierov, pretože ostatní sa báli mäso ochutnávať. Chutilo mi to, oravský apetít sa vo mne nezaprie.“
Vďaka očkovaniam a užívaniu antimalarík sa Denisa nebála. „Chýba mi rešpekt k ich chorobám, verila som, že sa mi nemôže nič stať, veď toľko ľudí sa za mňa modlilo. A ani sa nestalo, našťastie.“
Krajina Denise miestami pripomínala Oravu.
Ako pápež
Pred bránami hojne navštevovanej nemocnice si domáci zriadili stánky. „Volali sme to Tesco, nosili tam zeleninu a vôbec všetko, čo sa dalo predať. Zjednávali sme vo veľkom, aj na desať percent ponúknutej sumy. Deti stále žobronili o sladkosti. Give me bisquit (Daj mi sladkosť), hovorili neustále. Niektorí rodičia chodili pýtať peniaze, bábiky, hocičo. Na druhej strane ma príjemne prekvapilo, že keď dostali možnosť, pracovali na stavbe od rána do večera. Veľa Európanov si myslí, že Afričania sú leniví a čakajú na pomoc od nás. Pravdou ale je, že sú veľmi pracovití, keď majú ako, vždy radi pomôžu. A stále sa usmievajú.“
Malý predavač.
Od čiernych sestier a bratov sa bieli dozvedajú, že idú príkladom. „Všímajú si, že odpadky hádžeme do koša, umývame si ruky, že sme čisto oblečení. Najviac poteší, keď nám to povie miestny pozorovateľ, vtedy viete, že to všetko má obrovský význam.“
Na prechádzkach sa Denisa cítila ako pápež. „Ľudia vychádzali vonku a kývali nám.“
A pochváliť treba aj krásne biele zuby. „Deti nemali žiadne kazy, hoci si zuby nečistili. Podľa našich zubárok je to tým, že okrem cukrovej trstiny nejedia žiadne sladkosti.“
Dospelých fajčiť nevidela, cez víkend niektorí popíjali z kukurice vyrobený alkohol.
Štíhla Denisa domácich mužov príliš neohúrila. „Aleš hovoril, že za silnejšiu lekárku ponúkali tridsať kráv, za mňa vraj iba dvanásť.“
U šamana
Keď Denisin kolega prechladol a stratil hlas, rozhodli sa využiť príležitosť a zveriť ho do rúk miestnemu šamanovi.
„Chceli sme vedieť, akú máme v osade konkurenciu. Mladý muž sedel za stolom, na ktorom mal rôzne prášky. Za ním visela plachta. Odišiel za ňu a vrátil sa s korytnačkou. Zobral dva hrnčeky, naplnil ich vodou a zmiešal s práškom. Chorý si mal dať dolu topánku a ponožku, postaviť sa bosou nohou na korytnačku a nápoj vypiť. Trochu prášku dostal aj domov. Stálo to veľa peňazí, a nepomohlo. Šamana sme sa vypytovali na všetko možné. Na konci sme ho vyzvali, či sa nechce opýtať niečo on nás. Opýtal sa, či mu nedáme peniaze, pretože mu zomrel had a potrebuje nového.“
Bude tam, kde má byť
Problém Afriky vidí Denisa v tom, že jej obyvatelia žijú prítomnosťou. Nestarajú sa o to, čo bolo, ani o to, čo bude.
„Raz za niekoľko dní sme chodili preväzovať chorého muža. Každé ráno ho vyniesli pred dom, tam ho opreli a večer ho zas odložili dnu. Celý deň sedel a počúval rádio. Mentálne bol v poriadku, z miestnych vedel asi najlepšie anglicky. Sľúbili sme mu, že doma zorganizujeme zbierku na jeho vozík. Dúfam, že sa podarí poslať im tam aspoň niečo. Kto by chcel prispieť, viac informácií nájde na www.kena.websnadno.cz.“
Keby mohla, vrátila by sa do Kene hneď. No najprv si na to musí zarobiť. Lekári tam chodia cez dovolenku a všetky náklady vrátane letenky si hradia sami. Denisa chce byť chirurgičkou.
„Bude to ťažké, ženy na chirurgii u nás zatiaľ nie sú veľmi žiadané. Odpísali mi z viacerých českých nemocníc. Pôjdem tam, kde ma zoberú. Ešte pred Afrikou som poslala životopisy aj do slovenských nemocníc. Typická slovenská ignorancia už na začiatku, ani mi neodpísali, že nemajú voľné miesto. Nevadí. Po návrate som oveľa vyrovnanejšia. Veľa ľudí z nášho ročníka odchádza do Nemecka kvôli lepším platom. Ja budem tam, kde mám byť, veď všetko sa vždy deje, ako sa má.“
