DOLNÝ KUBÍN. Pustiť pätnásťročných synov do sveta nie je jednoduché. Viera v lepší život ale vyhráva. Pani Speváková v prvú septembrovú nedeľu naloží kufre a sadá do auta, spolu so synom Karolom a jeho spolužiakom Braňom. Pred sebou majú 550-kilometrovú cestu z Báčskeho Petrovca na Slovensko. Chlapci tam v pondelok nastupujú na Strednú odbornú školu obchodu a služieb v Dolnom Kubíne. Braňo Fábry chce byť kuchárom, Karol Spevák čašníkom.
Slovenčina to istí
Štatistiky uvádzajú, že v obci Báčsky Petrovec v srbskej Vojvodine žije viac ako 66 percent Slovákov. Braňo a Karol sú spolužiakmi zo základnej školy. Extra kamarátmi neboli. „Tu budeme,“ smejú sa.
Braňo vedel, že sa chce vyučiť za kuchára práve na Slovensku. „Len som nevedel, v ktorom meste. Na dolnokubínskej škole sa mi zapáčilo, že študenti môžu praxovať po celej Európe.“
Karola motivovalo niečo iné. „Na základnej škole sme sa všetko učili po slovensky. Keby som išiel na strednú do mesta Nový Sad, musel by som sa učiť po srbsky. Takto je to pre mňa ľahšie.“
Po prvých týždňoch Braňa baví biológia, čo neplatí o matematike ani angličtine. Karol matematiku takisto nemusí. „Som lenivý učiť sa ju.“
Budú sa mať lepšie
Príchodu zahraničných študentov na školu predchádzala zhruba dvojročná propagačná práca. „Po účasti na dňoch Báčskeho Petrovca nám napadlo, že by sme mohli osloviť s ponukou štúdia slovenské základné školy v okolí,“ hovorí zástupca riaditeľa školy Peter Ištván. Živé praktické prezentácie v podaní budúcich murárov, kuchárov či barmanov na štyroch základných školách slávili úspech.
„Prvýkrát v histórii má naša škola študentov zo zahraničia. So štatútom zahraničných Slovákov majú rovnakú pozíciu ako štandardní žiaci. Domácich mrzí, že ich deti odchádzajú na Slovensko. No zároveň nám povedali, že vedia, že vďaka nám sa raz budú mať lepšie.“
Braňo (šiesty zľava) a Karol (štvrtý sprava) so spolužiakmi.
Po schodoch
Vlastnú izbu v rodinnom dome nahradila internátna. „Kde musíme ísť po schodoch,“ poznamenáva Karol. „Musíme si zvyknúť na to, že nemáme súkromie, hocikedy niekto vletí dnu,“ hovorí Braňo.
Stravu cez týždeň zabezpečuje chlapcom škola. Na víkend si ich zatiaľ striedajú učitelia a spolužiaci. „Prijali nás dobre,“ zhodujú sa. „Najprv nám hovorili, že sme Rusi, potom Srbi. My nie sme Srbi, my sme Slováci zo Srbska.“
Spevákovci milujú folklór, otec hrá na husliach, mama spieva, sestra i Karol tancovali. „Od piatich rokov, už som mal toho dosť. Teraz hrávam futbal, kalčeto a šípky.“
Počítačové hry ho nebavia, počúva starý rock z čias bývalej Juhoslávie. Názvy skupín nám nehovoria vôbec nič, až pri ACDC sa chytáme. Aká je Braňova obľúbená zábavná hudba, nemáme ani potuchy. „Ja ti nepomôžem, vynájdi sa,“ hovorí kamarátovi Karol. Záhada vyriešená, zábavnou hudbou je novší srbský rock.
Štipľavé a mastné
Braňo sa doma priučil vareniu. Zvláda polievky a s menšou pomocou aj kysnuté.
„Srbi veľmi chcú štipľavé a mastné,“ ožíva Karol pri debate o jedle. Chýba mu srbský burek, lístkové cesto plnené tvarohom, mäsom, niekde aj zemiakmi. A k tomu jogurt. Vajíčková ani rybacia nátierka na raňajky na klobásku nemajú. Ešteže má zásoby z domu. Oravci dostávajú pochvalu za zemiaky a mäso s omáčkou. A za všetko sladké.
Lásky ich doma nečakajú, so spolužiačkami vychádzajú dobre. Braňo netrpezlivo čaká na fotoaparát z domu, aby mohol zvečniť oravské kopce. Smútok za domovom zmierňuje Skype, pozrieť ich príde aj rodina, ktorá žije na Slovensku. „Aj som plakal,“ priznáva Braňo. „Nechcem ísť domov, páči sa mi tu. Ale chýbajú mi rodičia a brat. Doteraz sme boli pokope.“
Zatiaľ sa musia uspokojiť s balíkmi. Kým Braňo očakáva veci na oblečenie, Karol klobásu, dlhú ako naša saláma, kečup a koláčiky. „Mal som tri klobásy, no dve a pol som už zjedol.“
