A pritom obdivuje slovenské drevené kostolíky. Také, aké sú u nás ...v Trnove, Rudne či Tvrdošíne. Pochádza totiž z rázovitého kraja, podobného tomu nášmu. Vyrastal v horskej dedinke a sníval o tom, že sa stane spisovateľom. Alebo architektom. To druhé sa mu splnilo. Zoznámte sa so svetovo uznávaným rakúskym architektom Dietmarom Eberlem.
Kedy ste sa rozhodli byť architektom?
Keď som bol ešte dieťa. Samozrejme, nevedel som to od útleho detstva, ale uvedomil som si, že sa cítim dobre, keď ľudia niečo budujú. Ale keď som mal šestnásť, napadlo mi, že budem spisovateľom. Keď som mal dvadsať, musel som sa rozhodnúť. Spisovateľ alebo architekt? A tak som sa rozhodol. Každý rok sa napíšu tisícky, milióny strán. A ja som bol drzý mladý muž a chcel som vybudovať niečo, čo ľudia môžu nielen vidieť, ale aj cítiť a zažiť.
Vyrastali ste v horskej dedine v Rakúsku. Ovplyvnilo vás to nejakým spôsobom?
Samozrejme. Horské dediny bývali chudobné. A táto chudoba učí mnoho múdrosti. Po prvé, ľudia sa sústredia na materiál a snažia sa ho využiť čo najlepšie. Po druhé, nie si závislý na nikom. Si zodpovedný za to, čo robíš. A tá tretia vyvstáva z histórie. Po stovky rokov muži odchádzali pracovať do zahraničia. Odchádzali na jar a vracali sa na jeseň. Vytvárali umenie, ktoré sa nazývalo juhonemecký barok. Ženy však zostávali na dedine počas celého roka. Takže za všetko – peniaze, majetok, prevzali zodpovednosť ženy. To platí dodnes. Keď chcete uzavrieť dohodu, nerozprávajte s mužom (úsmev).
Aká je architektúra v Európe. Môžete ju porovnať s Viedňou?
Vývoj európskej architektúry priamo súvisí s jej históriou. Tak je tomu aj vo Viedni. Históriu, tú má Rakúsko veľmi veľkú. Viedeň, ale aj Európu významne ovplyvnila ekonomická situácia medzi dvoma svetovými vojnami a vývoj nového modernizmu. Po druhej svetovej vojne zažila Európa i Viedeň architektonický a stavebný boom. Ale v podstate jeho prvá vlna tu bola už v rokoch 1850 do roku 1910. Druhá veľká vlna bola v rokoch 1950 až 1980. Toto obdobie bolo ovplyvnené najmä rýchlym rastom miest. Na konci 60-tych a 70-tych rokov sa spustila veľká vlna kritiky. Priniesla to, že architektúra sa začala prispôsobovať existujúcim štruktúram, existujúcej architektúre. Myslím, že Viedeň nie je príliš špecifická. Je tu špecifický model financovania domov, a to je v súčasnosti viac ako architektúra.
Aká je pre vás najkrajšia mestská architektúra v Európe?
Je to určite Madrid a Florencia. Ale je to môj osobný pohľad. Nemám rád mestá v Stredomorí.
Čo si myslíte o architektúre v Bratislave a vo Viedni.
Majú veľa spoločného. Ak mám byť úprimný, ani Viedeň, ani Bratislava v tomto momente nie sú horúcimi bodmi architektúry v Európe. Vplyvnými sú už iné regióny. A to, čo vidíte vo Viedni a Bratislave, sú zahraničné trendy, ktoré niekto pretransformoval do lokálnych podmienok. Keď sa napríklad niekoho zo zahraničných univerzít spýtate, či by chceli ísť do Viedne, odpovedia, že áno, ale iba aby videli pamiatky. Nie sú tak unesení z novej architektúry. Ak chcú vidieť novú architektúru, idú napríklad do Madridu. Tu vidíte prvky architektúry, ktoré sa opakujú a kopírujú inde vo svete. Pre mňa by mala byť architektúra vyvážená medzi lokálnymi hodnotami a medzinárodným vnemom. A je veľmi dôležité, aby projekt prinášal kvalitu do života človeka. Musíte sa odvážiť rozumieť vašej špecifickej kultúre vo vašom regióne a prísť na to, čo ho robí špeciálnym. A z toho dokážete usúdiť, čo je najdôležitejšie. Ak sa mám vrátiť k Bratislave, minimálne v 60. rokoch tu boli veľké snahy zo strany komunistov urobiť niečo špeciálne. Napríklad Kamzík, Slovenský rozhlas či Most SNP. Aj keď kritika k nim je rozporuplná, aspoň sa architekti snažili byť originálni. Ale v súčasnosti to u vás a ani u nás vo Viedni nevidím.
Zaujala vás nejaká budova na Slovensku?
Máte nádhernú tradíciu drevených kostolov na Slovenska To je svetové dedičstvo. Je to niečo, na čo by ste mali byť hrdí a čo sa mi veľmi páči.
Iba starobylé budovy vás lákajú?
Nie, páčia sa mi aj tie zo šesťdesiatych rokov, aj napriek tomu, že prešli veľkou vlnou kritiky. Ale je to môj pohľad na to čo je dobré. Keď rozprávam o pekných budovách, je to viac o funkcionalite budovy ako o ich kráse.
Keď tvoríte, inšpirujete sa nejakými inými projektmi?
Nie, toto ja nerobím. Keď pracujem na nejakom projekte, snažím sa nájsť ducha, spoznať mentalitu, cítiť atmosféru. Napríklad, prejdem sa Bratislavou, sledujem atmosféru, ľudí a následne sa snažím túto atmosféru pretransformovať. Robím teraz na projekte Danubia Parku v Čunove blízko Bratislavy. Aj vďaka tejto mojej snahe je naozaj špecifický. Do projektu sme sa snažili dostať atmosféru, ktorá je bratislavská a súčasne slovenská. Odlišnosti, ktoré sú dané kultúrou národa by mali byť z takýchto mimoriadne náročných projektov cítiť. A z tohto projektu chcem nechať dýchať prírodu. Vašu slovenskú prírodu. Pretože tamojšia príroda je unikátna. Chcem tam zachovať tie stovky obrovských stromov. A objekty by sa mali len integrovať do tohto úžasného prostredia a atmosféry. O to sa snažíme v tomto projekte.
Na koľkých projektoch pracujete v súčasnosti?
Je to okolo 50 projektov vo Švajčiarsku, Francúzsku, v Belgicku, Holandsku, Taliansku, Rakúsku, Litve, Číne aj Spojených štátoch.
Máte momentálne nejaký obľúbený projekt?
Tento projekt (pozn. red. Danubia Park) je môj obľúbený, ale z môjho pohľadu jeho príprava trvá veľmi dlho. Všetka tá administratíva okolo, veď to poznáte (úsmev). Ďalší projekt, ktorý mám rád a pracujem na ňom veľmi intenzívne, je v Číne. Mám rád obyčajných ľudí a preto je ďalším mojím obľúbeným projektom obrovský komplex so sociálnymi bytmi v Šanghaji, v ktorom vyrastie okolo 9 000 apartmánov pre približne 27 000 až 30 0000 ľudí. Myslím, že som jediným zo západných architektov, kto robí projekty nájomných bytov v Číne. Hlavnou myšlienkou je priniesť kvalitu bývania normálnym ľuďom. A z tých obľúbených projektov spomeniem ešte extrémny protiklad. Pracujem na veľmi krásnej vile v Beverly Hills, Los Angeles pre jedného z najbohatších amerických producentov. Práve sa do kín dostal jeho film, tak sa naň chystám.
Projektom na Slovensku sa stáva, že kvôli dlhému schvaľovaciemu a politickému procesu sa neúmerne predražia. Stáva sa to aj v iných krajinách?
Každá krajina je rozdielna. V súčasnosti to vnímam tak, že najlepšiu organizáciu majú Belgičania, Švajčiari, aj keď je všetko až príliš demokratické, no majú prehľadný proces ako zosúladiť verejný a súkromný záujem. To je veľmi šikovné.
Poďme k otázke Viedenského letiska.
Tak to bol nesmierne komplikovaný projekt.
Prečo?
Viete, projekty môžeme rozdeliť do štyroch kategórií. Prvou sú projekty do 3 miliónov eur., ktoré majú jedného klienta a jednu osobu, ktorá rozhoduje. Ďalšou sú projekty od 3 do 20 miliónov, keď má klient istú podporu, ktorá mu pomáha s manažovaním a rozhodovacím procesom. Potom je kategória od 30 do 70 miliónov a toto sú zväčša najlepšie projekty. Od začiatku je postup veľmi profesionálny a vy pracujete so vzdelanými ľuďmi. Projekty nad 80 miliónov sú organizačná katastrofa. Je to preto, že tu nie je žiadna osoba, ktorá preberá zodpovednosť. Takže i to najmenšie rozhodnutie sa deje na poradách, kde je prítomných dvadsať ľudí, a títo ľudia majú jediný cieľ – nebyť za niečo zodpovedný.
Situácia viedenského letiska je veľmi podobná. Som veľmi šťastný, že sme mohli pracovať na tomto projekte. Ak však mám byť úprimný, nenávidím tento projekt viac ako čokoľvek ostatné. Architektonicky sa mi páči originálna štruktúra letiska, veľké haly, spôsob, ako sa tam môžete dostať je jednoduchý a prirodzený ako celý systém letiska. Množstvo kompromisov, ktoré boli prijaté na tých obrovských poradách, však priniesli zmeny, ktoré nastali vo vnútri budovy. Napríklad sa mi vôbec nepáči čierna podlaha. A množstvo ďalších menších či väčších detailov.
Koľko budov ste už postavili?
Okolo 900.
Na ktorú ste najviac hrdý?
Nikdy nie som hrdý. Nikdy sa nevzdám nádeje, že ďalšia budova, ktorú postavím, bude lepšia.
Máte v predstavách svoju vysnívanú budovu, ktorú by ste chceli postaviť?
Áno, ale je to veľmi zvláštne. Chcel by som postaviť budovu, kam by sa nedalo vojsť.
Pre koho?
Pre verejnosť. Pretože vždy hovorím – architektúra je vždy vec verejnosti. Nie je to o priestoroch, ale o vonkajšej atmosfére.
Aký je váš pracovný čas. Považujete sa za workoholika?
Neviem, čo je to pracovný čas. Ja nepracujem v pravom zmysle slova, lebo nevidím rozdiel medzi pracovným a voľným časom. Žijem to, čo ma baví, a to je architektúra. Okolo nej sa točí môj svet. Môj denný aj večerný život.
Vizitka:
Architekt Dietmar Eberle je jedným z najznámejších a najvyťaženejších svetových architektov. Medzinárodné uznanie získal vďaka víťazstvám v medzinárodných súťažiach napríklad za projekt rozšírenia viedenského letiska, za návrh administratívnych budov v Ženeve a Zürichu, alebo obytného súboru v Pekingu či za budova na brehu Bodamského jazera. Za svoj profesionálny život získal viac ako 30 medzinárodných ocenení. Je vyhlásený za čestného člena Inštitútu americkej architektúry (AIA) a je jedným z mála žijúcich čestných členov AIA.
Autor: Lucia Maková
