ORAVSKÁ PRIEHRADA. Písal sa rok 1941. Pri vtedajšej dedinke Slanica sa začalo s výstavbou priehradného múru. Ľudia v siedmich ohrozených dedinách stále dúfali, že sa z domovov nebudú musieť odsťahovať. Ich sny sa natrvalo rozplynuli v roku 1949.
Ťažší život
„Vytápali nás ako potkanov,“ spomína so slzami v očiach 71-ročná Štefánia Horváthová, rodená Kureková. „Je to kruté, ťažké, ale je to tak.“ Mala jedenásť, keď musela s rodičmi a ďalšími tromi súrodencami opustiť dom na Slanici.
Presťahovali sa do Modranky pri Trnave. Rodičia tam kúpili dom. Časť peňazí naň dostali od štátu. Majiteľovi vyplatili polovicu. Zvyšok sa dohodli pri podpise zmluvy. Zaskočila ich však zmena meny. „Hodnota peňazí veľmi klesla,“ hovorí sestra Štefánie Rozália Šipkovská. „Rodičia predali všetko, čo roky nadobúdali. Kravy, kone. Ani to však nestačilo. Museli si zobrať pôžičku. Oravcov čakal na juhu horší a ťažší život, ako mali.“
Keď už bolo isté, že musia Slaničania odísť, fotili sa pred svojimi domami, aby im zostala aspoň nejaká pamiatka. FOTO: ARCHÍV SLANIČANOV
Z domčeka poniže slanického kostola odchádzala rodina v polovici roku 1953. Zvyknúť si na novom mieste nebolo jednoduché. „Nastúpila som do školy v Trnave,“ hovorí Rozália. „Hoci som sa na Slanici učila veľmi dobre, v novom domove sa mi nedalo. Prišiel zlom, nedokázala som tam existovať. Školu som napokon ani neskončila, mám len osemročnú, ktorú som vychodila na Orave.“
Verili, že budú môcť zostať
Aurélia Vykydalová, rodená Prátková, mala šestnásť rokov, keď ich voda pred dverami do domu prinútila odísť. „Dlho sme otáľali, otec do poslednej chvíle veril, že náš dom voda obíde,“ hovorí. „Pre nás mladých odchod až taký ťažký nebol, horšie to znášali rodičia. Keď niekto odchádzal, celá dedina sa chodila lúčiť k autobusu. To bolo plaču. Kde sa človek narodí, tam jeho srdce zapustí korene. Dodnes to tak cítim.“
Aurélia pochádza zo siedmich súrodencov. Mama im zomrela krátko po vojne. Keď začali napúšťať priehradu, doma už bola iba s bratom a otcom. Ostatní súrodenci mali vlastné rodiny. Otec s bratom odišli do Malaciek. Ona zostala až do roku 1956 vo Vavrečke. „Dobre som sa učila, chodila som do školy v Námestove. Keď už ma tam prihlásili, chcela som ju aj ukončiť. Bývala som u tetky Košťálovej, taká fajná žena to bola. Po zmaturovaní som odišla za otcom.“ Aurélia sa bola pozrieť aj na kompletné zatopenie ich dediny. Slzy v očiach má ešte dnes, keď si na to spomenie.
Nespokojnosť a slzy
Magdaléna Kolesárová je posledným dieťaťom narodeným na Slanici. Narodila sa v júni, rodina z domova odišla v septembri. „Nebolo času premýšľať nad zatápaním, nad tým, čo bude,“ hovorí jej mama Anna Murinová, rodená Prátková. „Mala som dosť roboty s malou. A keď už bol čas, muž ma schytil aj s dcérou a šli sme.“
Bežný život v dnes už zatopených dedinách. FOTO: ARCHÍV SLANIČANOV
Všetci bývalí obyvatelia zatopeného kúska zeme sa aj po šesťdesiatich rokoch zhodujú, že Slanica bola súdržnou dedinou, kde každý každému rád a ochotne pomohol. Aj preto stále, aj po toľkých rokoch, cítia krivdu z násilného vysťahovania. „Odchádzali z rodnej hrudy, veľa tam prežili, roky pracovali, aby čo-to nadobudli, a napokon museli všetko opustiť,“ rozpráva Jozef Pindiak, ktorý mal päť rokov, keď odišiel zo Slanice. „Do poslednej chvíle neverili, že naozaj budú musieť odísť.“
Preto odchody sprevádzala nespokojnosť, silné emócie, plač. „Ako posledná odišla zo Slanice rodina Drozdová, v päťdesiatomštvrtom,“ spomínajú sestry Kurekové. „Mali osem detí, nechceli odísť, kým im štát nezaručí, že budú mať na novom mieste z čoho žiť, že budú mať robotu. Nakoniec museli odísť, lebo im voda zatápala dom. Odvážali ich odtiaľ na člnoch.“
Výstavbou Oravskej priehrady zaniklo päť dedín - Slanica, Hámre, Osada, Lavkovo a Ústie, čiastočne zatopený bol Bobrov aj Námestovo.
S vysťahovaním ľudí začala presídľovacia skupina už v roku 1941. V prvom rade musela spísať zoznam a hodnotu gazdovských usadlostí. Samotné vysťahovanie bolo zdĺhavé, spojené s množstvom nepríjemností.
Do konca vojny odišlo z ohrozených dedín len 113 rodín. Koncom roku 1949 bolo treba presťahovať ešte 350 rodín. Presídľovacia skupina rátala s ukončením vysťahovania do roku 1953. Plán nevyšiel. Ešte koncom toho roku bolo vo svojich pôvodných obydliach 140 rodín.
Niektoré opúšťali domovy až pod tlakom pritekajúcej vody a stúpajúcej hladiny.
Naďa Kališová
