Aký to bol pocit po druhýkrát inštalovať vlastné diela v Oravskej galérii?
Päťdesiat kresieb rôznych veľkostí a zhruba dvadsať obrazov kombinujúcich kresbu a maľbu. Nemôžem tomu uveriť, po dvoch rokoch príprav všetko visí.
Šašo jeden počmáraný. Čo si pod týmto názvom máme predstaviť?
Šašo som ja. Mám tento rok tridsať, tak som si chcel urobiť oslavu a trošku aj zo seba srandu. Cirkusová tematika preto, aby sa ľudia usmievali. Majú kopec problémov, veci, ktoré by mali fungovať, často nefungujú. Ale to je na inú debatu. Keď už teda robíme pre ľudí umenie, alebo vizuálny zážitok, to sa mi páči viac, nech je to pozitívne. Vo všeobecnosti je všade veľa tmavých obrazov. Mne sa páči farba. A návrat k detským témam a radosti zo života.
Výstavu Šašo jeden počmáraný nájdete v Malej výstavnej sieni Oravskej galérie.
V roku 2009 ste debutovali výstavou Každý musí niekam patriť. Kde ste sa odvtedy posunuli?
Bola to dlhá cesta. Putovná výstava sa presunula do Írska, Belgicka a Holandska, kde mám materskú galériu. Veľa výstav vrátane troch sólových som mal vo Viedni a poslednú veľkú v Londýne. Rozhodne nie som nespokojný, žijem svoj sen. A je to drina, nikto nič nedostáva zadarmo. Ak chcete vytvárať hodnoty a kvalitne sa prezentovať v zahraničí, musíte viac pracovať. Mohol by som plakať, že mi ministerstvo kultúry nedalo peniaze na výstavu. Neplakal som a zohnal som ich inde. Je veľa filantropických ľudí, ktorí majú možnosť pomáhať. Nerastú na každom strome, no nie je to ani mizivé. A najprv im musíte niečo ponúknuť. Teda drieť a drieť.
Aké príbehy sprevádzajú vznik vystavených diel?
Moje obrazy nevychádzajú z nejakých hlbokých zážitkov. Každý deň kreslím to, čo vidím a zažívam. Často sa presúvam medzi Oravou a Bratislavou, kde mám malý ateliér. Pre mňa zásadné veci menších formátov vznikajú v jedálenskom vozni vo vlaku. Mám rád mihotajúcu sa krajinu, pozorujem a počúvam ľudí. Príde mi zaujímavé tvoriť v pohybe. Veľmi sa teším, že inštalované diela majú v sebe výbojný zážitok, že to nie je nič statické a oklieštené. Je to radostná linka, ktorá cestuje časom. Príbehov je tam habadej, sú tam stromy, domy, ľudia, zvieratká a tak skryto sa tam objavujú šašovia. Všetky kresby vznikajú vo vrstvách. Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či sú to tlačené veci. Nedokážu pochopiť, ako je možné prelínať jedno cez druhé. Tak to robím. To nie je prekresľovanie niečoho, čo som urobil. Je to iba množenie konkrétneho zážitku.
Nádvorie Župného domu získalo zásluhou kresieb a laserov nový rozmer. FOTO: JURAJ ŠIPKOVSKÝ
Ticho teda pri práci nepotrebujete.
To teda rozhodne nepotrebujem. Potrebujem život. Robím ale aj sám. Najväčší obraz v kubínskej galérii má štyri metre dvadsať na šírku, to by vo vlaku nešlo. No ak mi to vyjde, na rok pôjdem naprieč Európou vo vozni, kde budem robiť veľké formáty.
Ženie vás dopredu nepokoj?
Myslím si, že som vnútorne celkom vyrovnaný. Odkedy som zistil, že môžem robiť ľuďom radosť vlastnou tvorbou. Iste, sú tu otázky, ako sa uživiť ako slobodný výtvarník na voľnej nohe, keďže komerčné záležitosti nerobím takmer vôbec. Potom mi cudzí ľudia, ktorých som v živote nevidel, napíšu maily, že niekde videli moje obrázky a že sa im páčili. To je najviac, čo môže výtvarník dostať. My totiž vytvárame energiu spoločne. Ja to viem rukou preniesť do výsledku, ktorý všetci vidíme. Niekedy sa ľudí pýtam, čo chcete, aby som nakreslil, povedzte mi tému alebo farbu. A ja to urobím. Na výstave zistíme, že ľudia sú šťastní. Pritom to vymysleli oni, ja som to iba urobil. Potom nie je dôvod na nepokoj. Ale mám veľmi veľa práce. Sám si ju privolávam.
Znamená to, že vás neovplyvňuje fakt, aby bolo dielo komerčne úspešné?
Keď ma toto začne ovplyvňovať, tak som skončil ako človek, ktorý hľadá pravdu v sebe. Zažil som párkrát také chvenie, no výsledok ma akosi nedostal. Som to stále ja, ale je tam to ale. Sú oveľa silnejšie obrazy. Ruka kreslí automaticky, skôr je to o čistej mysli. Inak sa asi tvorí vo veľkom vykúrenom ateliéri, keď ste v pohode. No veľa umelcov potom prestalo robiť veci, na ktoré sa ľudia tešili. Veci, ktoré vznikli vo fáze hľadania a možno tvorivého nepokoja. No peňazí potrebujeme čoraz viac, takže je ťažké neskĺznuť a neprodukovať iba to, čo ide.
Cítite sa byť viac Lukom Brase alebo Lukášom Brašeňom?
To už je také alter ego (druhé ja), že mnohí ľudia ma už pod občianskym menom ani nepoznajú. Meno, ktoré mi dali rodičia, je pekné. No prirodzene som sa stal Luka Brase, ak som sa chcel presadiť v zahraničí. Ľahko sa to vyslovuje, je to zapamätateľné. V každom prípade sa cítim byť človekom, ktorý sa pokúša vytvárať nejaké hodnoty. Nerozlišujem, či to robí Luka alebo Lukáš.
Kedy ste si uvedomili, že máte talent?
Ľahká výtvarná nádielka sa so mnou nesie celý život. Aby som ako dieťa nevyrušoval na návštevách, dostal som papier a ceruzky. Na konci som ukázal, čo som nakreslil. Koníka, jeho kamaráta medvedíka, atakďalej. Potom som išiel na strednú umeleckú školu, nasledovali univerzity. V roku 2001 som sa pokúšal robiť výstavu v Írsku, no galérie ma odmietali. Myslel som si, že som pripravený. No isté veci sa nedajú preskákať. Keď som mal 22, všimli si ma v Holandsku, čo bolo pre moju tvorbu kľúčové. Zobrali ma na veľké prezentácie, moje meno sa ocitlo medzi Warholom či Appelom. Pre mladého chlapca z Dolného Kubína to nie je štandardná situácia. A to bol iba začiatok. Holanďania sú veľmi kultúrni ľudia. No aj Rakúšania mi vyhovujú, je to oveľa bližšie, možno viac chápem ich mentalitu.
Aký vplyv na vašu tvorbu má cestovanie a konfrontácia s inými kultúrami?
Keď sa dohodnem na výstave v konkrétnom meste alebo štáte, začnem sa oň zaujímať. A motívovo ho dostávať do svojich obrazov. Snažím sa urobiť to tak, aby som bol rozpoznateľný. Dnes je veľa umelcov, a veľmi dobrých. Keby to nebolo osobité, stratí sa to. A nikto vás nebude hľadať. Ak to vyjde, na rok by som mal mať veľkú výstavu v Berlíne. Galéria sa nachádza niekoľko metrov od berlínskeho múru. Takže viem veľmi dobre, čo budem kresliť. Pokúsim sa zachytiť konfrontáciu západu s východom, no nie klasickými formami, ktoré vám napadnú. Mám rád, keď obraz dáva možnosti hľadať. A linky mi to dovoľujú.
Dokáže vás umenie uživiť?
Nemám veľké nároky na život. Na cesty a to, čo mi robí radosť, mi to stačí. Som spokojný.
Je ťažké tvoriť dobré veci?
Nie som typ, ktorý by prekresľoval, zahadzoval, trhal, ničil, pálil. Výzvou je pokresliť nepopísané veci. Keď to urobím, som naplnený. Veľmi šťastný som vtedy, keď mám možnosť robiť obraz do veľkého priestoru. Vždy som si kládol veľké ciele, rozmýšľam v intenciách veľkých vecí.
Moja tvorba je plná detailov. Pri príliš jednoduchých veciach mám pocit, že sa stráca remeslo. Veľkí maliari boli skvelí kresliči reality navôkol. Ja som mal zo začiatku problém s reálnou kresbou. Nevedel som nakresliť tvár alebo postavu podľa modelu. Dnes to dokážem. No trvalo to desať rokov.
Vlani vyšla kniha Kandidát Michala Havrana a Maroša Hečku, ktorá vám otvorila dvere v Bratislave. Ako sa rodili ilustrácie do knihy o politike?
Maroš Hečko je skvelý človek na hľadanie nových spolupracovníkov.Ja som vtedy mal pred sólovou výstavou vo Viedni, kde som skoro mesiac maľoval obrazy priamo na mieste. Ľudia sa na mňa pozerali, bolo to ako vo filme Truman Show. Vtedy prišla ponuka, dostal som rukopis a absolútne voľnú ruku. Chceli desať ilustrácií. Poslal som 15. Povedali, že 15 je dobrých, že možno dvadsať. To je pekná práca, keď vás neobmedzujú. Nakoniec ich bolo 25.
Aké diela nájdeme u vás doma?
Jeden obraz z výstavy v Londýne, tiež som ho maľoval na mieste. Je na ňom moja múza, žena, ktorá ma uchvátila ako model. Vystavil som ho iba raz a rozhodol som sa, že si ho chcem nechať. Mám ho v Bratislave. V Kubíne u rodičov sú tri obrazy z Írska z roku 2001. Mám k nim citový vzťah, pretože zachytávajú moju cestu.
Vaša bodka na záver.
S Martinom Gabčom, ktorý je jedným z najlepších light dizajnérov na Slovensku, kombinujeme moje kresby s laserami. Chcel by som vytvoriť niečo ako stály obraz vytvorený svetlom. Videl som krásnu výstavu v Londýne, veľmi ma to oslovilo. Myslím si, že svetlo je cesta, že je to budúcnosť. V Londýne takto funguje viac výtvarníkov, robia s neónmi. S laserami zatiaľ nerobí nikto, aspoň o tom nevieme. Je to sofistikovaná záležitosť. Je za tým veľmi veľa roboty, no chceme to vyšperkovať.
Kto je Luka Brase (30)
Slovenský výtvarník, venuje sa kresbe, koláži, grafike a fotografii. Pochádza z Dolného Kubína, žije a pracuje v Európe. Po absolvovaní UKF v Nitre študuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici u akademického maliara Igora Bencu. Má za sebou osem sólo výstav v Belgicku, Holandsku, Rakúsku, Írsku, Anglicku a Slovensku, trinásťkrát vystavoval ako spoluautor na veľkých projektoch v Európe.
Zastupuje ho DE Galerie v Haagu.
lš
