Anka sa pustila do vysávania. Spálňa, kúpeľňa, záchod, chodba, izba chlapcov a Maťkova izba. Bez Maťka. Plná jeho obľúbených obrázkov, fotiek a básničiek. Kuriatko a kačiatko, vrtuľník, svätý otec. Prišlo jej smutno. Prerušila vysávanie a v duchu si položila otázku, v ktorej stále nemala jasno.
„Matejíčko, prosím ťa, povedz mi, je tam vôbec hore nejaké to nebo, alebo nie je? Ty už poznáš odpoveď.“
Sediac na posteli, padol jej zrak na veľkú šatníkovú skriňu oproti. Mama na ňu kedysi dávno nalepila neprehliadnuteľnými písmenami meno MATEJ. Žltý nápis Anka podvedome prečítala odzadu. JETAM, JE TAM!
Pocítila neskutočný pokoj a nadobudla pocit jedinej možnej istoty v neistote.
„Musím vám povedať niečo, čo si nemôžem nechať pre seba,“ zavolala Anka všetkých členov rodiny do izby najstaršieho brata, ktorý nedávno zomrel.
Dva mesiace predtým
Tri sestry sa vrátia domov z pohrebu a rozprávajú sa v bratovej izbe.
„Náš Maťko už vie, čo je na druhom svete. Len keby nám to dal vedieť.“
