Gajdy, trombity, pastierske rohy. Partiu dvadsiatichpiatich ľudí zo Slovenska i Poľska traja lektori zasvätili do tajov výroby tradičných hudobných nástrojov.
ORAVSKÁ POLHORA. Je streda, krátko po deviatej ráno. Pristavujeme sa pri drevenom penzióne. Vnútri má prebiehať netradičný plenér. Ticho nás trochu mätie. Žeby ešte oddychovali? Nie. Za zatvorenými dverami prebieha čulý pracovný ruch. Časť majstrov je dnu, zvyšok nachádzame na dvore za domom.
Nervy nie sú namieste
Najskôr sa pristavíme pri dvojici mužov. Na troch stoličkách majú položené takmer päťmetrové drevené čudo. Usilovne do neho ryjú dlátkami. Jeden na jednej strane, druhý na druhej. Od poľského lektora sa dozvedáme, že ide o trombitu, starodávny hudobný nástroj, ktorý sa kedysi vo veľkom využíval v oravských dedinách. Dnes sa zachoval už iba v Poľsku.
Fotogalériu z workshopu nájdete tu.
„Táto je z javorového dreva, vonku robíme zo smrekového,“ vysvetľuje Stanislaw Piwowarczyk z poľskej Zabnice. „Vhodný je aj buk či breza.“ Majster nás upozorňuje, že stena trombity musí byť hrubá presne štyri milimetre. Zlá je hrubšia i tenšia. Zvuk totiž závisí práve od hrúbky steny tohto jedinečného nástroja. „Neraz sa mi stalo, že som zarezal viac a diera bola na svete,“ smeje sa Stanislaw. „Vtedy ste skončili, opraviť sa to nedá. Pri výrobe trombity musí byť človek pokojný, nervy tam nemajú miesto. Ak sa nedarí, lepšie je všetko odložiť a upokojiť sa. Inak môže vyjsť práca veľmi rýchlo navnivoč.“
Trombity nahradili mobily
Trombitu vidíme naživo prvý raz. Poznáme ju len z televíznej reklamy na žuvačky, aj to zahraničnej. A pritom bola pred rokmi tradičným oravským nástrojom. „Kedysi mali funkciu súčasných mobilov,“ hovorí Miroslav Žabenský z Oravského kultúrneho strediska (OKS). „Keď sa k pastierom blížila svorka vlkov alebo zbojníci, zatrúbili na ňu, aby upozornili ostatných pastierov. Ich zvuk je prenikavý, niesol sa do kilometrových vzdialeností. Dnes máme telefóny, trombity nájdeme už len v niektorých súboroch.“
Stanislaw vyrába trombity už 40 rokov. Miluje hudbu aj zvuk tohto nástroja. Mrzí ho len to, že nemá nasledovníkov. „O to viac ma teší tento plenér,“ hovorí. „Možno sa niekto chytí, chlapci sú mladí, teraz ich to baví, vari budú skúšať aj sami.“
Zvnútra budovy počuť zvláštny dutý zvuk. V malej miestnosti výrobcovia skúšajú hotové nástroje. Zvuk je to netradičný, pekný, len trochu hlučný. Chvíľu sledujeme muzikantov, počúvame hlboké tóny. Hlava však nespolupracuje. Od toľkého dunenia začína dávať znať, že treba ísť späť na čerstvý vzduch.
Rozložené na kúsky
Pri altánku stojí v neveľkom kruhu skupinka ľudí. V strede partie, na malom stolíku, je rozložených množstvo malých drevených častí. Podľa drevenej napodobeniny kozej hlavy je jasné, že sme pri výrobcovi gájd. „Tu musíte mať základ aspoň na trojo gájd, keď je tu toľko kúskov,“ obraciame sa na mladého výrobcu. „Kdeže, z toho budú len jedny,“ vysvetľuje Juraj Dufek z Bojníc.
Chytáme do ruky jednotlivé súčasti. Mnohé sa podobajú, vyzerajú skoro rovnako. Niektoré sú kratšie, dlhšie, hrubšie, tenšie. Pokusy o ich poskladanie po pár minútach vzdávame. Sú krásne sfarbené, každý kúsok inak. „Môže za to ovocné drevo, z ktorého sú vyrobené. Na Orave sa robia aj z tisu či klenu. Dôležité je, aby bolo drevo husté, tvrdé a odolné voči vlhku. Do gájd sa pri fúkaní dostane veľa vody, takže musia byť vyrobené tak, aby materiál nereagoval na vlhko.“
Mechy z modernej tkaniny
Stále nám nejde do hlavy, prečo majster nehodí do stroja drevo a nevyrobí v kuse celú drevenú píšťalu. Bolo by to predsa jednoduchšie aj rýchlejšie. Hudobník nás rýchlo vyvedie z omylu. „Musia sa dať rozobrať, aby sa dalo dostať k častiam, v ktorých vzniká zvuk,“ hovorí Juraj. „Oravské gajdy majú dve píšťaly – basovú a melodickú. Najmä basová musí byť dostupná, aby sa dala dolaďovať.“
Lektor z Poľska verí, že bude mať komu odovzdať svoje remeslo.
Výrobu mechu nevidíme. Ďalší lektor, František Skurčák z Rabče, príde až neskôr. Predsa sa však aspoň čo-to dozvedáme od Juraja Dufeka. „Kedysi sa robil len z kozích koží. Koza musela byť stiahnutá z kože v kuse, aby sa zachoval jej tvar. Ja robím najmä z hovädzích koží, upravených do tvaru kozieho tela. Najmodernejšou náhradou tradičných materiálov je syntetická tkanina s teflónovou membránou.“
Skúška? Radšej nie
Vedľa nás Stanislaw chlapcom ukazuje, ako správne pracovať s elektrickými náradiami. Najdôležitejšie je odhadnúť silu, akou na vnútro trombity zatlačiť, aby sa neprebrúsili na druhú stranu. K prachu pribúda zvláštny zápach. Dvaja muži povedľa vo veľkom pracujú s pastierskymi rohmi. Jeden brúsi, druhý ryje do skutočného rohu ornamenty.
Nestačíme sa čudovať, čo všetko sa dá vytvoriť z na prvý pohľad nevyužiteľných vecí. Zisťujeme však, že na takúto prácu musí mať človek nielen chuť a čas, ale aj akú-takú zručnosť. V našom prípade neprichádza do úvahy ani len pokus. Akosi nemáme chuť riskovať, že sa nám nešikovnými rukami podarí napoly hotové nástroje zničiť.
Zlobcovky, trombity aj okariny
Workshop v Oravskej Polhore bol súčasťou trinástich aktivít, ktoré v rámci projektu Oživené melódie organizuje OKS s poľskými partnermi. „Zámerom je zveľadiť tradičné kultúrne hudobné prejavy, zvýšiť záujem obyvateľov o ne ako o podstatnú súčasť kultúrneho dedičstva prihraničných regiónov a uplatniť ich vo folklórnom hnutí,“ povedal Miroslav Žabenský.
Najatraktívnejšími súčasťami projektu sú práve tri workshopy. V rámci prvého, ktorý sa konal v Zuberci, záujemcovia vyrábali píšťalky dvojačky, koncovky a husle zlobcovky. Druhý prebiehal minulý týždeň v Polhore a tretí je naplánovaný na koniec septembra v Dolnom Kubíne. „V rámci neho bude poľská lektorka učiť, ako sa vyrábajú detské keramické zvukové hračky a takzvané okariny. Kedysi na ne hrávali najmä deti, na Orave sa nezachovali, v Poľsku sa ich výrobou stále zaoberajú. Chceme k nám túto tradíciu vrátiť.“
