Hádžem do kufra ošúchané veci, šampón a zubnú pastu, ktoré už každú chvíľu dôjdu, a vravím si, že lepšie som to vymyslieť ani nemohla. Predpokladám totiž, že sa dnes stratím ja alebo môj kufor. Ak sa mi stratí batožina, bude to len malá peňažná ujma a nebude mi stratených vecí až tak ľúto. V prípade, že sa stratím ja, vyhľadám nejakú katolícku komunitu a verím tomu, že heslo „všetci sme bratia a sestry“ mi v tej chvíli pomôže.
Letisko bludisko
Cesta z Oravy do Schwechatu na letisko trvala nekonečne dlho v preplnenom autobuse, ktorý si to namieril po kadejakých dedinách. Letiskovú riadiacu vežu som videla už z diaľky a vedela som, že strach už neoddialim a budem sa musieť s rodičmi, ktorí sa tvárili akoby nič, rozlúčiť. Tak som sa aj ja tvárila hrdinsky, napriek tomu, že ma vo vnútri bičovala neistota a des z môjho prvého letu. Keď som stála pred pípacím prístrojom, netušila som, že tam strávim celých pätnásť minút. Malí Číňania za mnou už podupkávali nohami a ja som pípala už deviatykrát. Nakoniec som išla bosá, bez sponiek do vlasov a bižutérie. Konečne sa to tam však pohlo.
Málo v kufri
Krásny slnečný deň sa stal ešte krajším z úplne inej perspektívy, keď som sa na zem pozerala z lietadla. Rovina a farebné polia, vysoké štíty Álp a napokon jazerá, charakteristické pre krajinu, v ktorej som mala vystúpiť z dopravného prostriedku, ktorému som tak nedôverovala. Ani za necelé dve hodiny som bola nad Švajčiarskom. Na letisku v Zürichu bolo mojím hlavným cieľom vziať kufor a nájsť východ. Dav ľudí sa pohol jedným smerom a ja presvedčivo za nimi, a tak nakoniec modelové situácie mojej straty či straty môjho kufra neboli potrebné, len som sa musela zmieriť s tým málom, čo mám v kufri.
Radosť zo života
Dôvod mojej návštevy Švajčiarska bol obyčajný, prihlásila som sa do školy v Zürichu, ktorú som mala absolvovať o dva týždne. Vraj sa nemčinu naučím tak dobre, ako to majstrovsky vedel najčítanejší nemecký spisovateľ Heinrich Böll. Asi si zo mňa všetci strieľali, lebo neskôr som zistila, že tento muž bol v škole zo svojho rodného jazyka ohodnotený slovom “dostatočný“.
Kým sa do školy, ktorá má so mnou urobiť zázraky, dostanem, trávim čas u mojich sesterníc, ktoré tu žijú už osem rokov. Na oslavu môjho príchodu pripravili chutnú švajčiarsku špecialitu Raclette. Vyskúšať som za ten čas musela všetko, nenechala som si ujsť ani fondue a thajskú kuchyňu, ktorú veľmi obľubujú.
Stretla som množstvo ľudí a môžem povedať, že ma bavila ich radosť zo života, otvorenosť voči svetu a akýmkoľvek možnostiam.
Krajina možností
Keď vravím o možnostiach, tak poriadnych, lebo Švajčiarsko ich má neúrekom. Už len keď som išla vyvenčiť psa, tak som mala na výber štyri cesty, určené len pre takú činnosť. Nehovoriac o turistických či cyklistických trasách.
Názornú ukážku kontrastu krajiny bolo vidieť na ceste zo severu na juh. Domčeky s okenicami a zelené láne vystriedali hory, cez ktoré sa dalo prejsť jedine nespočetným množstvom tunelov a mostov. Keď som už pred sebou videla krajinu ako z bondovky, vedela som, že sme v Locarne, meste, kde sa konajú filmové festivaly. Tak to aj vyzeralo, filmovo. Obytné časti boli len na úpätiach hôr a mali výhľad na rozľahlé jazero Maggiore.
Môj pocit, že som ako v bondovke, bol naozaj intuitívny, pretože neskôr som sa dozvedela, že zopár scén sa tam skutočne natáčalo.
Locarno.
Stratená
Po dvoch týždňoch som si to so žalúdočnou nervozitou namierila do Zürichu, kde ma už očakávali. Z dverí vyšli tri, na prvý pohľad prísne panie a ja som sa cítila, akoby som išla na operačku.
Na izbe som bola s jednou Švajčiarkou a dvoma Francúzkami, ktoré tu pravdepodobne donútili ísť, pretože keď na ne naliehali, aby povedali aspoň danke, bolo z toho vždy merci. Každá z nás chodila doobeda pomáhať jednej žene v meste. Trafiť som tam musela sama a mala mi v tom pomôcť zväčšená fotografia satelitnej snímky mesta. Priznávam, nebola som najšťastnejšia, keď mi to vysvetľovali v nemčine.
Vtedy som sa dozvedela o Kláre zo Slovenska, ktorá tam pracovala ako kuchárka a oboznámila ma so všetkým, čo som potrebovala, no napriek tomu som sa cestou domov stratila. Hľadali ma a našli ma o pár ulíc nižšie.
Zurich.
Na Orave dobre
Raz sa ma pri obede pýtali, čo rada robím. Medzi rečou som im s plnými ústami oznámila, že sa celkom rada starám o záhradu.
V tom momente mi dali do ruky nejaký motorový prístroj vyzerajúci ako píla, aby som upravila kríky, ktoré boli rozkonárené do výšky dvoch metrov a svojou objemnosťou už zavadzali aj na ceste. Nakoniec si vravím, že mi aspoň ukázali, čo už nikdy nechcem robiť.
V ten deň som bola skutočne unavená, a to sme mali mať s Klárou ešte prednášku o Slovensku a všetkým ho predstaviť zaujímavým spôsobom. Dopadlo to tak, že ešte dva týždne potom si pohmkávali Na Orave dobre.
A je to pravda pravdúca, keď som prišla domov, prvé, čo som si pomyslela, boli slová známej ľudovej piesne.
Autor: Dominika Smoleňová
