Pondelok 19. augusta 2013, účastníci výletu Vladimír Magerčák a Tomáš Šroba.
2.30 h ráno Vstávam, teším sa, že som čerstvý, a premýšľam, ako mohla Vlada napadnúť takáto vec.
3.00 h Štartujem Octaviu a idem po Vlada.
3.20 h Zhasínam Octaviu a nič nevidím, pretože je vonku tma.
Ranné nadšenie z výletu pri Penzióne Šindlovec.
Nevidím nič z krásneho prostredia Zverovky, ale nezúfam. Viem, že s východom slnka uvidím naše pekné Roháče, pretože hlavne kvôli tomu východu slnka sme sem išli. Približne hodinu nám trvala cesta na Ťatliakovu chatu.
Cesta to bola dlhá a úmorná a trochu strašidelná, pretože existuje jeden dravec, s ktorým treba pri ceste do lesa počítať. Volá sa medveď hnedý.
Poznámka: Na obrázku je medveď aj s tigrom, tiger pre nás nepredstavoval nebezpečenstvo, pretože sa v našich lesoch nevyskytuje.
Aj keď sme boli dvaja a boli by sme teda v presile, predsa len určitý rešpekt tam bol. Preto sme sa celou cestou rozprávali, ale aj keby ma mali mučiť, tak by som si nevedel spomenúť o čom.
Cesta od Ťatliakovej chaty po sedlo Zábrať prebehla podobne - na hlavách čelovky, pustená muzika z mobilu a naša reč, sem-tam zmysluplná, sem-tam nie. Akonáhle však nastalo brieždenie, a bolo ako tak vidno, čelovky šli dolu, hudba zhasla a pokračovali len naše rozhovory. Vtipkovali sme, smiali sa, ako vlastne celú túru. Ak by som mal opísať tento výlet len jedným slovom tak by to bolo Zábavná. Darmo, Vlado je zabávač.
Cesta od Ťatliakovej chaty do sedla Zábrať. Dala nám zabrať.
Ako sme tak vyšli do sedla Zábrať, uvedomili sme si, že máme celkom dobrý čas a nemusíme sa ponáhľať na Rákoň. Ale aj tak sme prevetrali pľúcka svižným tempom a pľúca fučali ako... (Neviem dobré prirovnanie, ak toto budete niekedy čítať a napadne vám dobré prirovnanie, prosím, povedzte mi ho.)
5.20 h Rákoň, kopec vysoký 1876 metrov nad morom, je zdolaný. My máme asi 15 minút, kým sa uráči slnku vyjsť. Bavíme sa, srandujeme, využívame čas na fotenie na asi meter vysokom stĺpiku.
Radovánky pred východom slnka.
5.35 h Slnko vyšlo, fotím ako besný.Okrem slnka fotím aj panorámu vrchov, ktoré sú oproti vychadzajúcemu slnku. Neveril by som, že to slnko stúpa tak rýchlo, vystúpalo tak rýchlo že sa jeho pohyb dal aj badať. Bolo celé červené, dalo sa doň ľahko pozerať.
Takto vyzerá slnko, keď vychádza.
Roháče, naše vŕšky rodné, aj s tieňom.
6.00 h Cieľ sme splnili, videli sme východ slnka. Slnko stúpa rýchlo, presne tak rýchlo plynie aj čas. To znamená, že netreba ním mrhať, ale treba robiť, čo nás baví a robiť svet lepším miestom. Toľko malá úvaha, ktorú sme s Vladom vydedukovali cestou domov.
Už máme voľno, ideme ďalej na Volovec - Ostrý roháč - Plačlivô - Smutné sedlo – Ťatliaková chata. Cesta na Volovec už bola v pokojnom tempe, tak ako aj celý zvyšok cesty. O toto pokojné tempo som sa staral hlavne ja. Cestou z Volovca sme stretli štyroch ľudí, ktorí pozorovali východ slnka z Volovca. Povedali nám, že išli hore už o jednej po polnoci. Nechápem, len blázon môže ísť do hôr o 1.00 h.
Na Volovci sme videli kamzíky. Boli tak blízko, že sme sa ich mohli skoro, ale len veľmi skoro, dotknúť, približne desať metrov.
Kamzíky na rannej prechádzke.
Žiadneho kamzíka sme neulovili, pretože sú chránené, ale hlavne dosť rýchle. Z Volovca sme si povedali, teda Vladim povedal: Nejdeme ešte pozrieť na Jamnické pleso? No a ja som povedal: Dobrééé... Cestou tam sme šli nadivoko, ako aj cestou späť.
Jamnické pleso, vzadu bolo ešte jedno.
Ďalšie zviera, ktoré som predtým nikdy nevidel vo voľnej prírode bol - orol skalný. Bol to pánko, ktorý si lietal hneď zrána a asi hľadal niečo pod zobák. My s Vladom sme boli preňho príliš veľkí, tak trochu nad nami pokrúžil a odletel preč.
Orol skalný, pánko.
Keď sme sa dostali opäť na chodník, ktorý smeroval na Ostrý Roháč, čakali nás reťaze. Tie sme obaja, bez chvály, prešli ako skúsení turisti. Ja som si na jedných buchol lakeť, ale to bola len taká menšia nehoda.
Zdolávanie reťazí a poďakovanie Vladovi za dočasnú opravu foťáku.
Pokračovali sme na Plačlivô. Tu sa mi začal kaziť foťák, už som mal asi dvesto fotiek a karta vyhlásila štrajk. O chvíľu sa mi vybila aj baterka, takže som fotil len útržkovo a málo. Tempo sme mali pomalé, trochu ma bolia nohy a trochu sa sťažujem, cítim únavu a najradšej by som bol doma.
Konečne je tu Smutné sedlo, nie že by ma tešilo, že je smutné, ale teší ma, že od neho domov nás delia len maximálne dve až tri hodinky. Ideme dolu chodníkom, stretávame turistov každému sa zdravíme Ahoj, aj keď má 60 rokov.
Stretli sme jedných turistov, ktorí nám vravia: Pozrite, svišť! Asi 15 metrov od nás si sedia dva svište a opaľujú sa na poludňajšom slnku. Vladim na nich píska, oni zvíhajú hlavu a pozerajú, odkiaľ ten hvizd ide.
Svišť, za ním schovaný ešte jeden kus.
Po ceste domov sme preberali rôzne témy od dievčat až po všetkých obyvateľov Zuberca, ktorých sme ohovárali, ale samozrejme len v dobrom. Ešte sme sa osviežili v studničke a mokrí a napití sme vykročili k Ťatliakovej chate.
Občerstvenie v studničke.
12.00 h Sme pri chate Ťatliakovej, sedíme na stoličke a hlúpo sa na seba usmievame, aký výlet sa nám dnes podaril.
Účastníci výletu, Vlado vpravo, ja vľavo.
12.35 h Máme nejaké záležitosti na skanzene, Vlado si tam ide po výplatu, dostal veľa peňazí za deň roboty. Ja som tam videl pekného psa, sučku nemeckého ovčiaka a Braňo mi o nej trochu porozprával. Bolo vidno, že sa vyzná.
12.50 h Som doma, zhasínam Octáviu.
Výlet sa podaril, som rád, že sme boli, myslím, že to stálo za to. Som unavený a nevyspatý, ale spokojný.
Autor: Tomáš Šroba
