Taký počet oplzlých slov som nepočula snáď za celý život, ako vtedy za pár sekúnd adresoval ten kožený motorkár priamo mne. Vraj, ako si taká pi.a môže vôbec sadnúť za volant, a vraj jej asi musí je.ať, keď tak urobila.
Kedy bude slušnosť v móde?
Stretli sme sa znenazdajky na križovatke. On dorazil z vedľajšej cesty, ja z hlavnej. Koleso jeho motorky delili od ľavého predného blatníka môjho auta milimetre, naše tváre centimetre. Stane sa. Sťahujúc okienko som nestihla povedať ani len - chvalabohu.
„Ty pi.a, kde hľadíš?“ dookola pokračoval. Hladkajúc predné koleso motorky, a všetko pomenúvajúc slovkom pi.oviny, prízvukoval, že celé moje poje.ané auto je lacnejšie ako jedna jeho pneumatika. Len koko.i mi vraj mohli dať vodičský preukaz. Ja, pozorujúc jeho tvár, myslela som na jar.
Keď mi on, chruňo jeden, po ďalšej spŕške nepoetických slov povedal, aby som „išla do pi.i“, zaradila som jednotku a šla. A dopovedala v duchu - chvalabohu. On si nasadil prilbu, ladila s koženým odevom, a na nablýskanej supermotorke vyrazil na druhý pokus na hlavnú cestu.
Je mi cudzí jeho spôsob vyjadrovania či prejavu sily. Veršíky Ľubomíra Feledeka by zneli určite krajšie: „Kriedový kruh a my dvaja v kruhu / ak poletím prvý z neho k juhu / zanechám ti ten kruh ako dar / ako rám pre tvoju peknú tvár / čiže leto jeseň zima jar.“ Ale keby som ich bola v tej situácii vyslovila, asi by ma zabil.
Hm, snáď príde raz doba, keď recitovať básne len tak na ulici bude „cool“.
