DOLNÝ KUBÍN. Peter Janíček je na vzpieračskej scéne už dlhé roky. Má už po štyridsiatke, no stále konkuruje mladej generácii. Nad koncom kariéry už rozmýšľal niekoľkokrát, láska k vzpieraniu je však príliš silná.
Kde beriete stále toľko síl?
Sám sa čudujem, že ešte stále vládzem. Vek sa prejavuje hlavne v regenerácii a liečení zranení. Svoje telo však dobre poznám a viem, kedy sa môžem súťaže zúčastniť a kedy ju vynechať. Dobrým príkladom sú júnové majstrovstvá Slovenska. Napriek zdravotným problémom som cítil, že môžem súťažiť. Oplatilo sa, bol z toho majstrovský titul.
Láska ku vzpieraniu musí byť silná, keď aj v tomto veku súťažíte.
Venoval som vzpieraniu celý život a aj dnes je pre mňa drogou.
Nerozmýšľali ste nad koncom kariéry?
Rozmýšľal, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Láska k vzpieraniu je príliš silná. Tento súťažný ročník by som chcel dokončiť, ale ďalší je už otázny. Možno už skončím.
Spomeniete si ešte na začiatky?
Začínal som ako trinásťročný. Strýko vlastnil vzpieračský klub. U rodiny som mal preto veľkú podporu. Boli radi, že športujem.
Žali ste úspechy hneď, alebo prišli neskôr?
Ako žiak som sa stal majstrom kraja, neskôr majstrom Slovenska. Začiatky však bývajú ťažké. Neúspechy nemôžu športovca odradiť, naopak, mali by ho motivovať.
Aké ocenenia a medaily máte už vo svojej zbierke?
Je ich už veľa. Slovenské tituly už pomaly ani nerátam. Je ich jedenásť vo váhovej kategórii do 69 kilogramov. Zúčastnil som sa svetových pohárov, v zbierke mám aj medaily z medzinárodného fóra.
Má pre vás niektorá medaila špeciálny význam?
Najväčšiu hodnotu prikladám striebornej medaile z Ukrajiny. Získal som ju minulý rok na majstrovstvách sveta veteránov.
Venujete sa už aj mladým vzpieračom?
S trénovaním som začal už ako osemnásťročný. Prvým zverencom bol brat Miroslav. V súčasnosti máme v klube družstvo žiakov, ktoré je veľmi úspešné. Z tohtoročných majstrovstiev Slovenska doniesli štyri medaily, Marián Bobček zlatú.
Záujem mládeže o šport klesá. Ako to vnímate?
V súčasnosti je technická doba. Som rád, že v mojich začiatkoch nebolo toľko technických noviniek. Je dôležité, aby sa mladí ľudia venovali nejakému športu, zotrvali pri ňom a po nejakej dobe prídu aj úspechy. Neprídu však samé. Človek musí pre dobrý výsledok aj niečo obetovať.
Ako je to s financovaním vzpieračského športu na Slovensku?
Náš klub prežíva iba vďaka mestu a sponzorom. Od štátu a zväzu nedostane takmer nič. Minulý rok nám poslal zväz smiešnych 35 eur. Je smutné, že dosahujeme úspechy a nikoho to nezaujíma.
