Boh potreboval svedectvo o tej dobe

Životný príbeh rehoľnej sestry z Krivej neostal bez povšimnutia historikov, publicistov a ani cirkevných činiteľov.

KRIVÁ. Meno Zdenky Schelingovej sa spomínalo vo viacerých dokumentoch, ktoré sa dotýkali temného obdobia, no mnohé okolnosti neboli známe. Keď Anton Habovštiak priniesol nové svedectvá a súvislosti, a vydal ich knižne, začal Arcibiskupský úrad v Trnave proces blahorečenia. Bolo to 18. septembra roku 2000.

Vtedajší Svätý Otec Ján Pavol II. pri tretej návšteve Slovenska, 14. septembra roku 2003, vyhlásil Zdenku Schelingovú za blahoslavenú.

Hovoríme s publicistom Jozefom Habovštiakom, iniciátorom mnohých aktivít v súvislosti s blahorečenou sestrou Zdenkou.

Aký význam pre Slovensko a Oravu má blahorečenie rehoľnej sestry z Krivej?

Zdenka Schelingová je prvou blahorečenou osobou slovenskej proveniencie. Doterajší naši svätci neboli Slováci, alebo aspoň nemáme presné doklady o ich slovenských koreňoch. Jej životný príbeh fascinuje a zaujíma veriacich na celom svete.

Osobitne si ju uctievajú Slováci v Amerike a v Kanade. Mimochodom, nedávno jedna skupina Slovákov našla jej obraz v kláštore na hraniciach Nepálu a Indie. Sestra Zdenka zviditeľnila Slovensko. Jej odkaz je, ale aj bude čím ďalej tým viac aktuálnejší. Aký je to odkaz? Odvaha a statočnosť. To sú vlastnosti, ktoré človek potrebuje s pribúdajúcimi útokmi na vieru a cirkev na celom svete. Viera praktizovaná v dennom živote je zárukou existencie národov, stability a poriadku. Od nej sa odvíjal v minulosti kultúrny, technický a hospodársky pokrok krajín.

Pripomíname si už desiate výročie jej blahorečenia.

Blahoslavená Zdenka sa veľmi rýchlo dostala do povedomia veriacich na Slovensku. V našom kostole v Krivej sa nachádza oltár jej s relikviami. Na mieste jej narodenia sme postavili dôstojný pamätník. Konfederácia politických väzňov Slovenska inštalovala pamätnú tabuľu na budove miestnej školy, ktorú navštevovala.

Na tieto miesta prichádzajú mnohí pútnici zo Slovenska i zo zahraničia. Prosia o pomoc a ďakujú za vypočuté prosby. A je ich mnoho. Blahoslavená Zdenka nie je hluchá pre tých, ktorí ju prosia a pomoc potrebujú. Svedectiev je dosť. Mnohí navštevujú aj hroby jej rodičov a miestny cintorín, v ktorom ležia telesné pozostatky viacerých významných osobností i trpiteľov za vieru.

Môžete spomenúť niektoré z vyslyšaných prosieb?

Mladej rodine v neďalekom meste sa narodil druhý syn. Mala radosť, no po troch týždňoch chlapec ochorel. Mal vysoké teploty, stále plakal. Lekári diagnostikovali zápal obličiek. Toto ochorenie je u detí veľmi nebezpečné a obyčajne končí smrťou, alebo má trvalé následky. Chlapec nemal veľkú nádej na zlepšenie stavu.

Otec sa v modlitbách obracal ku blahoslavenej sestre Zdenke. Keď potom prišiel do nemocnice, manželka mu oznámila, že idú domov. Zosmutnel, lebo si myslel, že chlapec zomrel. Manželka mu však mohla oznámiť radostnú zvesť, že chlapec je úplne zdravý a nepotrebuje ďalšiu nemocničnú starostlivosť. Tak sa prišiel do krivského kostola poďakovať a oznámiť túto nezvyčajnú udalosť.

Čo plánujete v Krivej do budúcnosti?

V plánoch je výstavba väčšieho areálu s amfiteátrom a pastoračným centrom venovanom bl. Zdenke. Veľmi radi by sme sa pustili do výstavby, ak Pán Boh dá a budú na to aj peniaze.

Rehoľná sestra pripomínala Matku Terezu

Osobitnú pozornosť si zaslúži vplyv rehoľnej sestry Zdenky na ľudí, s ktorými sa stretla. Viacerým dopomohla ku zásadnému obratu v živote, za čo po rokoch veľmi ďakovali.

V práci nepoznala oddych. S rozvetvenou rodinou bola neustále v kontakte. Napísala im stovky hodnotných listov. Pomáhala ľuďom, ako sa len dalo. Pre chorých zaobstarávala lieky a vyšetrenia v nemocnici. Známy primár na pľúcnom oddelení Karol Virsík spomínal, že sestra Zdenka mu pripomína druhú Matku Terezu.

Komunisti ich mali zlikvidovať

Po násilnom prevzatí moci komunistickým režimom vo februári v roku 1948 nastalo aj v bývalom Československu veľmi kruté prenasledovanie a perzekúcie, a to najmä cirkevných činiteľov a roľníkov. Komunisti mali obidve zložky spoločnosti postupne zlikvidovať, lebo ideologicky neladili s ich záujmami. Desaťtisíce ľudí nespravodlivo odsúdili a väznili, hovorí sa až o čísle 72-tisíc.

Bezohľadné týranie

V tomto období sa sestra Zdenka aktívne zapojila do pomoci trpiacim. Angažovala sa aj pri úteku stráženého kňaza Štefana Koštiaľa z nemocnice. Vo februári 1952 ju za to Štátna bezpečnosť zatkla a pomstila sa jej krutým trýznením a mučením. Uviazali ju obnaženú za ruky na škripci pod povalu a mlátili obuškami.

Keď upadla do bezvedomia, obliali ju vodou a pokračovali. Dokrvavenú ju dotiahli na celu a nechali na betónovej podlahe. Keď sa prebrala, hodili ju do koryta s vodou a dusili. Nohou je vyšetrovateľ tlačil hlavu pod vodu. Povolil, až keď bola na hranici života. Potom ju vytiahol za vlasy a pokračoval. Nik nevie vysvetliť, ako je možné, že ostala nažive. Napriek drastickým výsluchom nikoho neprezradila, ani nikomu nepoškodila.

Krajský súd v Bratislave ju 17.júla 1952 odsúdil na 12 rokov väzenia. Prešla najtvrdšími väznicami vtedajšieho Československa. Na následky mučenia a väznenia zomrela v Trnave 31.júla 1955. Mala 38 rokov.

Korunný svedok

Vo väzenskej nemocnici na Pankráci ju vyše dvoch týždňov ošetrovala spoluväzenkyňa Helena Kordová (1917 – 2011). Práve jej Zdenka vyrozprávala svoj príbeh. Keď sa lúčili, Zdenka prorocky povedala, že sa už nikdy nestretnú, a poprosila ju, aby jej doniesla na hrob kyticu bielych ruží.

Pani Helena Kordová bola vo väzeniach desať rokov. Po prepustení pracovala ako robotníčka pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti. V roku 1968 sa jej podarilo so synom odísť do Anglicka.

Keď sa po roku 1989 vrátila na Slovensko, vydala o Zdenke svedectvo. Poznala však len jej rehoľné meno Zdenka.

„Vtedy som pani Kordovú navštívil a ukázal fotografiu,“ spomína Jozef Habovštiak. „Tvár sa jej rozžiarila, priložila si fotografiu na hruď a povedala: Zdenička moja, Zdenička. Odovzdal som jej životopis sestry Zdenky, ktorý som spracoval a rozmnožil ako samizdat ešte v roku 1975. Bola to jedna z najsilnejších chvíľ v mojom živote.“

Neskôr navštívila jej hrob v Podunajských Biskupiciach aj s kyticou ruží, o ktorých jej Zdenka pred smrťou hovorila. Helena Kordová bola korunným svedkom v procese blahorečenia sestry Zdenky.

„Som presvedčený, že Pán Boh zariadil veci tak, aby svedectvo bolo dokonalé. A aby sa o krutosti doby dozvedeli aj ďalšie generácie,“ dodal Jozef Habovštiak.

Na svoj osud akoby sa bola pripravovala

Blahoslavená Zdenka Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej v roľníckej rodine ako predposledná z jedenástich detí. Pri krste dostala meno Cecília. Už s dátumom narodenia akoby si priniesla životnú cestu trochu podobnej Tomu, ktorého ideálom slúžila celý život. Rodina bola nábožensky založená. Otec Pavol považoval prísnu a dôslednú výchovu detí za základný predpoklad pre ich uplatnenie sa v živote.

Veľký vplyv na duchovné smerovanie Cecílie mal vtedajší otec farnosti Viktor Milan (1879 – 1938), rodák z Ružomberka, neskoršie kanonik Spišského biskupstva. Rovnako ju ovplyvnili rehoľné sestry z Kongregácie sestier Sv. Kríža, ktoré pôsobili v miestnej cirkevnej škole.

Ako pätnásťročná odchádza v sprievode matky Zuzany do ich rehoľného domu v Podunajských Biskupiciach.

Navštevovala dvojročnú meštiansku školu u sestier Uršulínok v Trnave a ošetrovateľskú školu v Bratislave. Rehoľné povolanie a ošetrovateľská služba ju veľmi zaujali a rozhodla sa venovať naplno tomuto poslaniu. V roku 1943 zložila večné sľuby a prijala rehoľné meno Zdenka.

Pracovala na internom oddelení Štátnej nemocnice v Bratislave a v rokoch 1941 až 1942 v Štátnej nemocnici v Humennom. Neskoršie, až do zatknutia v roku 1952, opäť v Bratislave.

Vynikala láskou k ľuďom a obetavosťou v práci, a najmä nezhasínajúcim úsmevom. V duchovnom živote sa riadila pravidlami a predsavzatiami, ktoré si zostavila sama a vyšli knižne v roku 2004. Zachovali sa po dlhých rokoch naozaj zázrakom a udivujú hĺbkou duchovného myslenia. Miestami akoby predvídala svoj osud a aj sa naň pripravovala.

(jh)