DOLNÝ KUBÍN. Utorok 9. júla, štyri hodiny ráno. Mária Staníková nemôže spať. Volá svojmu mužovi do Afganistanu, cez Skype. Potom odchádza na stavbu ich domčeka neďaleko mesta. Čas nevníma. Z rádia sa dozvedá o útoku na slovenských vojakov. Zachytila iba koniec, ani ostatní správe nevenovali zvláštnu pozornosť. Volá mu na jeden aj na druhý mobil, nedvíha. Volá dcére, aby sa opakovane pokúšala spojiť s otcom cez Skype.
„Cítila som bezmocnosť. Zrazu som nevedela, čo mám robiť, komu zavolať, ako sa dozviem, či je Mirko v poriadku, kedy to budem vedieť. Hovorila som si, že by mi dali vedieť, keby sa mu niečo stalo. No čo keď sa mi nedovolali. Bála som sa aj pozrieť na telefón.“
Miroslav Staník sa napokon ozve dcére, ktorá hneď dáva vedieť mame, že tatko je v poriadku.
Bez varovania a odzadu
Muž v uniforme afganskej armády v utorok krátko po poludní začal strieľať na slovenské autá a vojakov, ktorí z nich vystupovali. Práve cvičili taktický výsadok z áut. Streľba prišla zo strážnej veže civilného letiska v Kandaháre, ktoré je priamym susedom vojenskej leteckej základne Kandahar Airfield, kde pôsobí vyše dvesto slovenských vojakov. Veže obsluhuje agfanská armáda a sú vyzbrojené guľometmi. Majú chrániť vstup na letisko. Útočník zrejme zbraň namieril opačným smerom a začal strieľať na Slovákov.
„Nedalo sa brániť,“ opisoval udalosť vojak Milan Kudera. „Bolo to bez varovania, streľba bola vedená z nejakých dvadsiatich metrov.“
Slovenskí vojaci streľbu opätovali a zároveň vyťahovali z áut zranených kolegov. Obeť útoku čatár Daniel Kavuliak bol počas streľby mimo auta. Obrnené vozidlá potom odviezli zranených do nemocnice. Slovákom prišli rýchlo na pomoc americké patroly. Američania strelca zadržali.
Šťastie v nešťastí
V prestrelke sa ocitol aj veliteľ družstva Miroslav Staník z Dolného Kubína. Mal šťastie v nešťastí, guľka sa odrazila od noža, ktorý mal za opaskom, čo mu zachránilo život. „Bohužiaľ, nedokázal som splniť, čo som chlapcom sľúbil, keď sme tu išli, že sa všetci vrátime nazad na Slovensko a dáme si pivo. Je mi to veľmi ľúto. Mal som šťastie, druhí ho nemali.“
Ešte v ten večer ukázal nôž manželke. „Obal bol prestrelený, v nožíku bola priehlbina po zásahu guľkou,“ hovorí Mária. „Vždy som mu hovorila, že sa tie nože doma povaľujú kade-tade a keď niekde ideme, nemám si čím chleba odkrojiť. Nosil si ich z misií na pamiatku. Tento konkrétny si kúpil v Iraku. Zúrila som na tie nože a nakoniec mu jeden zachránil život. Nebol ani len zranený, musel sa mi ukázať cez kameru, či neklame.“
Mária je na svojho muža hrdá. „Mirko vravel, že ho výstrel odhodil k autu. Neviem, čo by som robila v takej situácii. Obdivujem ho, že sa vie zachovať, ako treba. Chalani majú šťastie, že ho tam majú. Zachoval rozvahu a autom ich okamžite odviezol do nemocnice. Držím im palce, musia sa z toho dostať.“
Nemá význam plakať
Miroslav už prestrelku zažil v Iraku. „Keď sa to stalo, do pivnice nám tiekli splašky z bytu nad nami. Teraz som na dome kopala jamu na žumpu. Keď sa na to spätne pozriem, tak to asi nebude len náhoda.“
Ako talizman si na misie berie macka od dcéry. „Musí nám prisahať, že sa vráti.“
Správy o nešťastí Mária radšej nepozerá. „Nerobí mi to dobre. Je mi ľúto vojaka, ktorý neprežil. Ďakujem Bohu, že Mirkovi sa nič nestalo.“
Mária a Miroslav sa poznajú do strednej školy, spolu sú osemnásť rokov.
„Ku vojakom išiel od kamiónov. Keď vidím, ako ho tá práca baví, nedá mi nepodporiť ho. Nezvykla som si, že chodí na misie, povedala by som, že to tolerujem. Keby som nemala plnú hlavu roboty, neviem, ako by som to znášala. Práca mi pomáha prekonávať stres a obavy. Musím mu byť oporou práve teraz. Povedal, že má perfektných chlapov v družstve, o to viac sa bojím, aby si nešťastie nebral príliš osobne. Nemá význam, aby som vyplakávala a pridávala mu starostí. On dobre vie, že mi to nie je jedno. No musím ho podržať. To, čo urobil, urobil perfektne. Lepšie sa nedalo. Milujem ho najviac na svete.“
Oslávia štyridsiatku
Vďaka internetu je s manželom v kontakte denne. „Platí si ho s kolegom na izbe na polovicu, nemá ho automaticky. Prenos nie je dokonalý, Skype sa hocikedy vypne, alebo sa zasekáva, kameru môže mať zapnutú iba jeden z nás, ináč sa nepočujeme.“
Dolnokubínčan sa má domov vrátiť v novembri. Presný termín Mária nevie, ani sa nepýta. Zato vie, čo mu navarí.
„Šúľance s makom alebo plnenú papriku. A paradajkovú polievku. Mirko je chorý z tamojšej stravy, lebo je mäsitá. A on je sladkáň. Rezance s makom, s tvarohom, palacinky, piškóty s kakaom. Nabalila som mu mak, aby si mohol urobiť aspoň cestoviny s makom. A sme dohodnutí, že keď sa vráti domov, oslávime kolaudáciu domu a jeho aj moju štyridsiatku.“
Miroslav Staník (39)
Príslušník 11. mechanizovaného práporu v Martine je profesionálnym vojakom od roku 2000.
Okrem Afganistanu pôsobil aj v Kosove a v Iraku. V roku 2004 získal od prezidenta medailu za statočnosť, za záchranu života poľského kolegu v operácii Iracká sloboda. V roku 2009 sa stal najlepším poddôstojníkom Ozbrojených síl.
Je ženatý, má jedno dieťa, žije v Dolnom Kubíne.
lš
Autor: mk
